Stefan Kürti´s Astro Web

Kráľ impaktorov a ochranca planéty pred nebezpečnými asteroidmi

„Vesmír je v nás. Sme vytvorení z hviezdnej hmoty. Sme spôsob, ako vesmír spoznáva samého seba."

Carl Sagan

Pracoval vyše 20 rokov v letectve, keď si uvedomil, že potrebuje zmenu. Rozhodol sa pre astronómiu, ktorá ho zaujala už v detstve. Začal sa venovať pozorovaniu asteroidov po tom, čo ho inšpiroval článok v časopise. Najprv z vlastného observatória, o osem rokov už ako člen najlepšieho tímu profesionálov hľadajúcich nebezpečné asteroidy. Jediný človek na Zemi vlastniaci kúsok vesmírneho telesa, ktoré sám objavil. Legenda medzi objaviteľmi a kráľ impaktorov, Richard A. Kowalski.

Kedy ťa zaujala astronómia a čím?

O astronómiu som sa začal zaujímať v mladom veku. Rovnako ako mnohí iní, aj naša rodina bola koncom 60. rokov zamilovaná do výprav na Mesiac. Môj otec mal veľkú mapu Mesiaca, ktorú vždy vytiahol, keď sa začala misia a mali sme ju poruke až do jej návratu na Zem. Sledovať astronautov na Mesiaci a potom ísť von a pozerať sa na Mesiac s vedomím, že oni boli v tej chvíli tam, bolo úžasné! Dokážete si predstaviť, že to na mne zanechalo veľký dojem. V roku 1971 bol Mars najbližšie k Zemi a jeden večer mi ho môj otec na nočnej oblohe ukázal. Bol jasný a naozaj červený. Vtedy som si uvedomil, že rovnako ako Mesiac, aj Mars je skutočný a že jedného dňa budú ľudia chodiť aj po jeho povrchu. Vtedy sme si všetci mysleli, že to nastane v priebehu niekoľkých rokov.

Čím si chcel byť ako chlapec?

V tom čase som mal veľa záujmov, ale nezameriaval som sa na jednu jedinú oblasť a často som bol v škole dosť znudený. Zvažoval som, že budem astronóm, ale keď som zistil viac o tom, čo by to obnášalo stať sa ním, usúdil som, že moje študijné výsledky nebudú dostatočné, aby som uspel v silnej konkurencii.

Aká bola v začiatkoch tvoja obľúbená astronomická kniha?

Bola to kniha The Amateur Astronomer's Handbook (Príručka amatérskeho astronóma) od J.B. Sidgwicka z roku 1955. Keď som ju objavil v miestnej knižnici, stala sa pre mňa bezodným zdrojom inšpirácií a snov. Stále som si ju požičiaval kvôli množstvu informácií o ďalekohľadoch a prístrojoch. Ale povedal by som, že moja najobľúbenejšia kniha všetkých čias je Starlight Nights, od Leslieho Peltiera. Čítal som ju viackrát a vrelo ju odporúčam každému, aj keď má len letmý záujem o astronómiu.

Po strednej škole si sa zamestnal v letectve. Prečo?

Keď som bol tínedžer, premýšľal som nad množstvom možných povolaní. Objavil som novú vášeň – fotografovanie, a uvažoval som o kariére fotografa. Chcel som lietať na stíhačkách amerického námorníctva, ale môj zrak nebol na to dosť dobrý. Potom som absolvoval konkurz, tiež v námorníctve, a takmer sa zamestnal ako operátor jadrovej ponorky, ale dlhodobý záväzok na túto pozíciu znepokojoval moje mladé „ja“. K civilnej osobnej preprave som sa dostal, keďže som mal súrodencov, ktorí v tom čase pracovali pre letecké spoločnosti. Myslel som, že to bude spôsob, ako sa dostať k letectvu a čo mi neskôr umožní stať sa komerčným pilotom.

Pracoval si v letectve dve desaťročia. Aký bol dôvod, že si v ňom skončil?

Presnejšie, bolo to viac ako 21 rokov. Začal som pracovať pre leteckú spoločnosť v čase, keď platy a výhody pracovníkov leteckých spoločností v Spojených štátoch boli ešte dosť dobré. Postupom času to bolo čoraz menej a menej. Útoky 11. septembra 2001 samozrejme navždy zmenili letecký priemysel a po tejto udalosti sa podmienky stali veľmi náročnými. V roku 2000 som prestal odkladať svoj letecký výcvik. S výcvikom som začal ešte v 80. rokoch, ale odďaľoval som to, pretože ma odrádzala séria neúspechov, finančné obmedzenia a veľmi znechucujúci letecký inštruktor a letecká škola. K výcviku som sa nadšene vrátil a začiatkom septembra 2001 som získal certifikát komerčného pilota a bol som tesne pred ukončením výcviku certifikovaného leteckého inštruktora. V tom čase bol extrémny nedostatok pilotov. Len o týždeň neskôr sa všetko zmenilo. Vydržal som ešte niekoľko rokov, ale nakoniec som si uvedomil, že musím robiť niečo iné.

Zásadná zmena v tvojej kariére nastala v roku 2005, keď si nastúpil na Catalina Sky Survey. Kedy si začal uvažovať o tom, že by si sa živil astronómiou?

Súčasne so začiatkom komunikácie s profesionálmi som prejavil záujem o prácu astronóma. Bohužiaľ, zvyčajne vždy sa našli lepšie kvalifikovaní kandidáti na tieto pozície. Ale, ako som už vravel, pracovať ako astronóm bol môj detský sen.

Mal si svoje vzory, astronómov, ktorých si obdivoval?

Spomínal som, že môj záujem o astronómiu sa prejavil veľmi skoro a pristátie ľudí na Mesiaci ma tiež hlboko ovplyvnilo. V tom období prebiehal intenzívny planetárny výskum. Pamätám si, že som čítaval o observatóriu Kitt Peak, o Jet Propulsion Laboratory (JPL, Laboratórium prúdových pohonov), a čo je dôležitejšie, o Lunar and Planetary Laboratory (LPL, Mesačné a planetárne laboratórium). V tých článkoch, napríklad v časopise Sky & Telescope, sa objavovalo viacero osôb. Ako tínedžer som si vravel: „Ach, byť tak v Tucsone, v LPL!“. Jedno meno, ktoré si pamätám z toho obdobia, je Steve Larson. Steve bol zakladateľom programu Catalina Sky Survey. Takže nielenže som sa dostal do Tucsonu, ale pracujem v inštitúcii, o ktorej som sníval ako chlapec. Venujem sa planetárnemu výskumu, v programe založenom jedným z tých ľudí, o ktorých som čítaval!

Vráťme sa ešte trocha späť, do roku 1997. Vtedy sa udiali dve navzájom súvisiace udalosti. Zriadil si si vlastné observatórium a založil e-mailové fórum Minor Planet Mailing List (MPML). Ako ťa napadlo vytvoriť ho a čo bolo jeho cieľom?

Vtedy som čítal článok Dennisa di Cicca v dnes už neexistujúcom časopise CCD Astronomy. Mal názov „Ako objaviť asteroid z vlastného dvora“. V danom období som si zaobstaral nový ďalekohľad a prvú CCD kameru, a hľadal som oblasť planetárného výskumu, kde by som mohol byť užitočný. A ten nápad vyzeral vzrušujúco. Pomyslel som si, že by bolo užitočné nájsť ďalších amatérov a možno jedného či dvoch profesionálov, ktorí už pozorujú a skúmajú asteroidy, aby som im kládol otázky a radil sa o svojom pozorovacom programe. Fórum som vytvoril najmä zo sebeckých dôvodov.

Napísal som Brianovi Marsdenovi (riaditeľ Centra malých planét, Minor Planet Center, MPC) a dal som mu vedieť, že som vytvoril emailové fórum. Poprosil som ho, aby informoval každého, koho by to mohlo zaujímať a chcel by sa pripojiť. Na moje prekvapenie sa onedlho v redakčnom ozname MPC cirkulára o tom objavila správa. Čoskoro sa zoznam členov fóra rozrástol o mnoho známych mien venujúcich sa výskumu asteroidov, amatérov i profesionálov, a MPML sa stal de facto komunikačným fórom celej komunity!

Spomínaný článok Denissa di Cicca ti teda dal tip na pozorovací program. Začal si pozorovať asteroidy na vlastnom observatóriu Quail Hollow na Floride, kde si žil. Koľko času uplynulo od myšlienky mať svoje vlastné pozorovacie miesto po prvé svetlo ďalekohľadu?

Doslova desaťročia. Nič nemotivuje človeka viac ako silná vášeň. Po vlastnej hvezdárni som túžil od detstva. Ale trvalo dlho, kým sa to podarilo zrealizovať.

MPML je aktívne aj v súčasnosti a je dôležitým komunikačným kanálom pozorovateľov asteroidov a výskumníkov, rovnako amatérov i profesionálov. Koľko je registrovaných členov?

Teraz má celkom 1711 členov a okrem toho neznámy počet ďalších ľudí sleduje našu komunikáciu cez webovú stránku.

Dva roky po vzniku MPML sa uskutočnilo pracovné stretnutie, dnes známe ako Minor Planet Amateur-Professional Workshop (MPAPW, Seminár amatérov a profesionálov o asteroidoch). Pamätáš si, kto prišiel s nápadom?

To už netuším. Zdá sa mi, že nejaká myšlienka usporiadať taký seminár sa objavila na fóre MPML, ale nespomeniem si na konkrétnu osobu, ktorá s tým prišla prvá.

V organizačnom výbore seminára boli traja profesionálni astronómovia z JPL a Lowellovho observatória a za amatérov ty a Paul Comba. Oboch vás ocenili ešte pred samotným seminárom, tým, že po vás pomenovali asteroidy...

Takúto poctu navrhol Ted Bowell z Lowellovho observatória. Ted láskavo hostil MPAPW na observatóriu a prispel k jeho úspechu. Bol som vedeckým predsedom seminára a Paul redaktorom zborníka. Táto pocta ma príjemne prekvapila, vážim si ju.

Čo bolo najdôležitejším výsledkom seminára?

Hoci seminár motivoval komunitu amatérov, myslím si, že najväčšia zmena nastala na strane profesionálov. Miestom konania bolo Lowellovo observatórium, čo udalosti pridalo na vážnosti. Veľa profesionálov odchádzalo z podujatia so zistením, že amatérska komunita je seriózna a schopná, vďaka čomu sa podstatne rozšírila vzájomná spolupráca.

Ďalšie semináre sa konali v rokoch 2000, 2001 a 2003. Potom to skončilo?

V tom období sa zorganizovalo niekoľko menších workshopov v Európe a myslím, že i v Austrálii. Po udalostiach z 11. septembra 2001 nadšenie pre stretnutia mierne ochablo. Prebehlo zopár diskusií o usporiadaní ďalšieho seminára, ale doteraz sme nedospeli k žiadnemu výsledku. To sa môže zmeniť, alebo by sme mohli zvážiť mať virtuálny seminár v budúcnosti. Uvidíme.

O dva roky po pomenovaní asteroidu (7392) po tebe si ty dal asteroidu (14627) názov Emilkowalski. Ktoré pomenovanie ťa potešilo viac?

Prirodzene (14627) Emilkowalski. Je to môj jediný amatérsky objav asteroidu. Cítil som, že pomenovať ho po mojom otcovi je to najsprávnejšie, čo som mohol spraviť, keďže to on ma priviedol k astronómii. Odvtedy som objavil stovky blízkozemských asteroidov a doslova tisíce asteroidov hlavného pásu, ale žiadny nie je taký mimoriadny ako tento.

Šesť rokov si sa pokúšal zamestnať ako astronóm. Ako si vravel, vždy sa našiel kvalifikovanejší kandidát. A uspel si v prípade, kedy si pôvodne ani nechcel podať žiadosť. Čo sa stalo s tvojim observatóriom, keď si dostal prácu v CSS?

Dom a majetok boli v tom čase už predané. Observatórium malo odťahovaciu strechu, smerom na východ, juh a západ sa steny dali sklopiť. Inak to vyzeralo a fungovalo ako záhradná chata, takže predpokladám, že noví majitelia ju používajú týmto spôsobom.

Pamätáš si na svoj prvý deň v CSS?

Prvý deň bol trochu odstrašujúci. Veľmi som nepoznal ani kampus University of Arizona, ani mesto samotné, dúfal som, že v íme CSS urobím dobrý dojem, zvyknem si na tempo môjho nového zamestnávateľa a na pozíciu. Bol to prechod zo súkromného sektora do akademickej obce... Pamätám si to všetko veľmi dobre.

Ako vyzerá tvoja pozorovacia noc? Odlišuje sa od tej spred 15 rokov?

V roku 2005 bol náš 1,5-m (60 palcový) ďalekohľad na vrchole Mt. Lemmon zrekonštruovaný a spustený do prevádzky. Catalina práve hľadala ďalšieho pozorovateľa. Mal som šťastie, že som dostal to miesto, nakoľko som spĺňal viaceré kvalifikačné predpoklady, ktoré CSS požadoval na prácu s teleskopom. V tom čase bol náš systém spracovania dát podstatne menej prepracovaný, práca s ním si vyžadovala viac pozornosti. Dnes je softvér, takmer celý vytvorený našimi technikmi, oveľa sofistikovanejší a výkonnejší ako ten, ktorý sme používali pred 15 rokmi. V tom čase sme používali 4k x 4k CCD kameru, kým dnes máme vybavené oba teleskopy, 1.5-m na Mt. Lemmone a 0.68-m Schmidtov teleskop na neďalekom Mt. Bigelow, s 10k x 10k kamerami. Zorné pole týchto 111 megapixelových kamier je 5,0 a 19,4 oblúkových stupňov štvorcových.

Za jednu noc napozorujeme na oblohe až 1000 štvorcových stupňov s 1,5-m teleskopom a ohromných 4000 štvorcových stupňov so Schmidtom. Štandardná expozičná doba je 30 sekúnd a nominálne dosiahneme 21,5, respektíve 19,5 vizuálnej magnitúdy. Počas najpriezračnejšej noci pri seeingu pod jednu oblúkovú sekundu s 1,5-m ďalekohľadom bežne nachádzame asteroidy s jasnosťou 22,1 magnitúdy! Máme tiež špecializovaný teleskop na potvrdzovanie objavov s priemerom 1,0-m, ktorý sa nachádza vedľa 1,5-m na Mt. Lemmone a máme pravidelný prístup na 1,54-m (61 palcový) Kuiperov ďalekohľad na Mt. Bigelow. Okrem toho začíname využívať aj 2,3-m (90 palcový) Bok teleskop na Kitt Peaku.

Po predstavení našich prístrojov stručne popíšem ako prebieha samotné pozorovanie.

Po otvorení kupoly a odstránení krytov zrkadiel zapne pozorovateľ všetok softvér na nočnú prácu. Databáza dráh asteroidov je automaticky stiahnutá zo stránky MPC a pozorovateľ overí, či hardvér a softvér pracuje spoľahlivo. Potom je ďalekohľad zaostrený a nasmerovaný na oblohu. Väčšina používaných programov je vytvorená na mieru našimi softvérovými technikmi, hoci na prezeranie snímok používame niekoľko voľne dostupných programov, ako napríklad DS9. Hlavnou súčasťou systému je ovládací panel, ktorý dohliada na celý proces pozorovania, od komunikácie s kamerou, cez sťahovanie snímok z kamery, kalibráciu, spracovanie snímok, astrometriu, až po detekciu pohybujúcich sa objektov, atď., a umožňuje nám posúdiť tieto detekcie a odoslať pozorovania objavov do MPC.

Ovládací panel má štyri samostatné ovládania, ktoré pomáhajú pozorovateľovi sledovať celkovú prácu: zadávanie pozorovaní, kontrola snímania, ovládač teleskopu a mapa pokrytia oblohy aktuálnym pozorovaním. Zadávanie pozorovaní určuje kedy sa vykoná blok pozorovaní, určuje poradie bloku pozorovaní. Kontrola snímania poskytuje pozorovateľovi informáciu ako prebieha snímanie a v prípadne potreby umožňuje reagovať, pridať, presunúť na neskôr alebo odstrániť naplánované snímanie. Ovládač teleskopu je vlastne GUI (Graphic User Interface, grafické užívateľské rozhranie) umožňujúce zadávať príkazy teleskopu. Mapa pokrytia oblohy je vlastne grafické zobrazenie naplánovaných oblastí snímania, pozorovateľom vytvorených políčok pre zaujímavé objekty, aktuálnej pozície ďalekohľadu a tiež nasmerovanie ostatných teleskopov, ak sa ich pozorovateľ rozhodne použiť.

Len čo sa dostatočne zotmie, ďalekohľad sa zaostrí a nasmeruje, a pozorovací blok sa automaticky spustí.

Typický prieskumný súbor tvorí 12 našich štandardných políčok, ktoré sú kombinované do jedného bloku. Ďalekohľad sníma každé pole 30-sekundovou expozíciou. Po nasnímaní všetkých políčok sa cyklus opakuje, až kým sa každé pole naexponuje 4-krát. To trvá asi 30 minút, ak rátame aj presun teleskopu do ďalšej polohy a sťahovanie obrázkov. Kontrolný softvér potom snímky spracuje a každé políčko sa zobrazí pozorovateľovi na kontrolu. Zatiaľ čo pozorovateľ overuje snímky z predchádzajúceho bloku, ďalekohľad fotografuje ďalší súbor polí. Tak to ide celú noc.

Teleskop nasníma priemerne 20 takýchto blokov každú noc, plus mínus jeden či dva bloky, podľa ročného obdobia. Väčšina políčok neobsahuje žiadneho kandidáta na nové blízkozemské teleso, takže detekcie označíme ako nereálne a odmietneme, alebo prejdeme na ďalšie pole. Dosť často narazíme na objekt, ktorý nevieme identifikovať v našej internej databáze, ani v databáze na MPC a JPL. Ak objekt prejde cez tieto kontroly, údaje zasielame do MPC, kde sa tiež automaticky overí, či nejde o známy objekt. Ak to vypadá na nový NEO, MPC na svojej potvrdzovacej stránke NEOCP (Near Earth Object Confirmation Page) zverejní objavové pozorovania a efemeridu objektu na nasledujúcich 24 hodín, aby aj ostatní pozorovatelia, profesionáli aj amatéri, mohli zacieliť na nový objav a získať ďalšie pozorovania. Celý tento proces od overenia až po verejnú publikáciu na NEOCP zvyčajne trvá menej ako 10 minút!

Tento proces sledovania systémov ďalekohľadov, počasia, koordinovanie pozorovaní s našimi ostatnými pozorovateľmi a ďalšie úkony pokračujú celú noc až do rána, kým sa obloha nezjasní natoľko, že sa už nedá pozorovať. Na konci noci sa všetky pozorovania známych objektov z danej noci pošlú do MPC, aby sa ich obežné dráhy aktualizovali s najnovšími pozíciami. Ďalekohľad sa vráti do parkovacej polohy, zakryjú sa zrkadlá a zavrie sa kupola. Dáta sa automaticky archivujú a rádiovým spojením odosielajú aj do archívu v kanceláriách v LPL.

"Kométa Skunk" je oficiálny maskot CSS. Môžeš nám povedať príhodu, ako sa to stalo?

Jeden podvečer vo februári 2009 počas služby na Schmidtovom ďalekohľade na Mt. Bigelow som začul za chrbtom šuchot. Niekedy sa do budovy dostanú myši a myslel som, že je to ten prípad. Ak sa nám ich nepodarí dostať z budovy, často podochnú, buď nenájdu stravu a pitie, alebo natrafia na niektorú z nastavených pascí. Venoval som sa práci, ale z času na čas sa šuchot opakoval. Keď som sa na zvuk otočil, nevidel som nič. Neprestávalo to, a zrazu som si všimol čosi, čo určite nebola myš! Keď som zistil, že v malej miestnosti je so mnou skunk, vybehol som von hľadať ochranu v mojom aute!

Už bola studená noc a po polnoci sa malo zamračiť kvôli blížiacej sa búrke. Volal som svojho nadriadeného a kolegu pozorovateľa na 1,5-m ďalekohľade, ale nikto nedvíhal. Aj keby boli na linke, nemohli urobiť pre mňa veľa. Potom som sa rozhodol zavolať mojej žene, ktorá kedysi pracovala ako opatrovateľka v ZOO v San Diegu. Keď sa prestala smiať, poradila mi, aby som poukladal na podlahu dobroty smerom von od dverí v snahe vylákať skunka z budovy. Pozoroval som skunka ako zjedol návnady až k dverám a potom sa vrátil späť do vnútra budovy. Zrejme usúdil, že v teple a pohodlí budovy aj s jedlom je lepšie, ako vonku s blížiacou sa búrkou!

Nakoniec som sa vrátil do observatória, zaparkoval ďalekohľad, zatvoril kupolu a zabezpečil všetko pred blížiacou sa búrkou.

Technici observatória boli na „návštevníka“ upozornení a na druhý deň nastražili v teplej miestnosti pascu, no skunk sa chytil až ďalší deň. Odviezli ho niekoľko kilometrov od observatória a vypustili. Kvôli tejto návšteve sme stratili takmer dve noci, ale našťastie skunk nevypustil svoj smradľavý sekrét v budove! Po udalosti náš hlavný technik Alex Gibbs napísal v e-maili „Kométa Skunk - biely rozmazaný chvost, vyzerajúci trocha ako špinavá snehová guľa, keď sa zahreje, má občasné výtrysky, a ak sa k vám priblíži príliš blízko, spôsobuje paniku.“ A tak sa skunk stal maskotom nášho CSS tímu.

V komunite astronómov si známy ako „Kráľ impaktorov“ pretože si jediná osoba, ktorá objavila tri impaktory, 2008 TC3, 2014 AA a 2018 LA. Vieš, kto ťa takto nazval?

Za to je môže moja manželka. Ona s tým prišla. Ale neriešil som to.

6. októbra 2008 si objavil objekt, ktorý sa mal zraziť so Zemou o menej ako 24 hodín. Dnes má to teleso označenie impaktor 2008 TC3. Ako si na tie chvíle spomínaš?

Tá noc bola ako každá iná pri ďalekohľade. 2008 TC3 vyzeral ako ktorýkoľvek iný NEO kandidát, ktoré sa nám zobrazujú na posúdenie. Nezdal sa byť nezvyčajný. Zaslal som dáta do MPC a neskôr v noci aj potvrdzujúce pozorovania. To bolo ešte predtým, ako sme začali potvrdzovať nové objavy naším 1-m ďalekohľadom, vtedy sme používali na to 1,5-m teleskop.

Popoludní, po prebudení, som šiel z ubytovne do budovy observatória na raňajky a skontrolovať e-maily. Náš zakladateľ a riaditeľ, Steve Larson, bol tam a konzultoval, s našim kolegom, dnes už nebohým Bobom Petersenom, umiestnenie 1-m ďalekohľadu. Steve mi zablahoželal k objavu impaktora z predchádzajúcej noci a dodal, že zrážka nastane ten večer. Myslel som, že žartuje. Nakoľko sa to dovtedy nestalo (náš výstražný systém bol vtedy málo výkonný), nechcel som uveriť, že to, čo som objavil predošlú noc, by nás malo trafiť. Zapol som laptop, aby som skontroloval emaily, a bol som ohromený niekoľkými stovkami mailov diskutujúcich o tomto objekte a snahou získať ďalšie pozorovania pred dopadom. Keď to tak vezmeme, bol som doslova posledný človek v komunite, kto sa dozvedel, že som objavil prvý známy pozemský impaktor!

O dva mesiace neskôr, v decembri 2008, expedícia pod vedením Petra Jenniskensa našla asi 4 kg úlomkov z tohto pádu. Následne uplynul rok a ty si sa stal vlastníkom dvojgramového fragmentu telesa, ktoré si sám objavil. Bol to tvoj najkrajší vianočný darček v živote?

Určite bol. Meteority sú pomenované podľa mesta alebo zemepisnej lokality v blízkosti pádu. V tomto prípade najbližším orientačným bodom v Sudáne je Almahata Sitta, či (Železničná) stanica č. 6 v arabčine. Pád meteoritu Almahata Sitta je priekopnícky. Na základe tohto objavu sme získali množstvo zaujímavých vedeckých poznatkov. Nedávno bola publikovaná ďalšia práca o tomto asteroide a jeho materskom telese. Domnievam sa, že výskum tohto meteoritu bude pokračovať ešte mnoho rokov alebo aj desaťročí a nepochybne obohatí naše poznatky o asteroidoch a o slnečnej sústave.

Čo si cítil, keď si držal v ruke ten malý kúsok meteoritu?

Rozhodne má pre mňa osobitný význam. Nepochybne je to jedna z najväčších pôct v mojom živote. Po tom, čo som dostal kúsok meteoritu, môj priateľ Roy Tucker poznamenal, že som nielen prvý človek v histórii, ktorý objavil asteroid pred zrážkou so Zemou, ale som vôbec prvý, kto vlastní kus vesmírneho telesa, ktoré sám objavil! Nedokážem vymyslieť nič, čo by bolo výnimočnejšie!

Prvý januárový deň 2014 si našiel druhý impaktor, 2014 AA, a bol si jediný, kto tento objekt pozoroval. Podľa výpočtov zrážka so Zemou nastala nad Atlantikom a ak teleso prežilo pád, jeho fragmenty sú na dne oceánu. Tretí impaktor, 2018 LA, si našiel v júni 2018, pričom od objavu uplynulo 8 hodín, keď nad Botswanou zažiaril ako jasný bolid. Peter Jenniskens opäť našiel kúsky meteoritu. Nechcel si mať z neho tiež malý úlomok, keď si to zistil?

Samozrejme, že som chcel, ale vedomie že som opäť prispel niečím k rozšíreniu ľudského poznania je vlastne pre mňa dôležitejšie. Nazdávam sa, že 2018 LA bude podobný ako meteorit Almahata Sitta a ešte dlho bude predmetom vedeckých analýz.

Si objaviteľ nielen mnohých blízkozemských asteroidov, ale aj 14 komét. Je pre teba niektorá z nich výnimočná? Pamätáš si objav svojej prvej kométy? Vzrušuje ťa ešte pohľad na nový objekt?

Byť objaviteľom a lovcom komét je ďalším bonusom, ktorý mi moja práca prináša. Asi ste si všimli, že ostatné profesionálne prehliadky pomenúvajú svoje objavy komét podľa programu a nie podľa konkrétnych objaviteľov. V tom je CSS iná. Náš zakladateľ, Steve Larson, je v skutočnosti odborník na kométy. Pri rozbiehaní projektu CSS vedel, že pozorovatelia sú kľúčoví, že oni si prví všimnú, keď má novoobjavené teleso známky kometárnej aktivity. Uvedomoval si, že toto úsilie musí byť patrične ocenené a preto majú kométy dostávať mená podľa nich. Síce máme aj kométy s názvom Lemmon a Catalina, ale tieto sú tak nazvané zvyčajne v prípade, keď sme pri objave kometárnu aktivitu neodhalili, čiže sme to teleso nahlásili ako asteroid. Až neskôr boli tieto objekty preklasifikované na kométy.

Moju prvú kométu (P/2005 W3 (Kowalski)) som objavil 25. novembra 2005, ani nie 3 mesiace po mojom pripojení sa k tímu CSS. Vzrušenie z objavu nikdy nezovšednie. Ako tím sme všetci v priateľskej súťaži s inými prehliadkami pri objavoch nielen blízkozemských asteroidov, ale aj komét. Rovnako súťažíme v rámci násho tímu. Je nepravdepodobné, že by hocikto z nás aktívnych v súčasnosti dokázal súperiť s naším bývalým kolegom Robom McNaughtom, ktorý je najväčším objaviteľom komét všetkých čias, a pravdepodobne zostane na čele rebríčka. V súčasnej dobe je 82 komét pomenovaných podľa neho!

Catalina Sky Survey bola mnoho rokov lídrom v objavoch NEO a stále je. Čo je tajomstvom tohto úspechu?

Nepochybne ľudia. Máme najlepší tím. Za posledné dve desaťročia CSS objavila takmer polovicu známych NEO. Nie je to náhoda. Všetkých členov CSS tímu poháňa túžba byť najlepší, nielen z dôvodu byť prvý, ale preto, že všetci vedia, aká dôležitá táto práca je. Keď to rozmeníme na drobné, doslova všetci na tejto planéte závisia od snahy našej malej skupiny a členov ostatných prehliadok robiť si svoju prácu a robiť ju dobre. Nie je to prázdna fráza, je to pravda. Nemôžeme zastať na tomto bode, závažnosť našej práce je to, čo nás všetkých poháňa. Každý v našom tíme prispieva k tomuto cieľu. Nielen pozorovatelia, ale všetci. To zahŕňa náš podporný personál na akademickej pôde, rovnako ako technikov zo Stewardovho observatória, ktorí udržujú ďalekohľady a zariadenia v prevádzke. Každý súbor pozorovaní zasielaný do MPC, uvádza nielen službukonajúceho pozorovateľa, ale celý tím.

V CSS nemáme najvhodnejšie ďalekohľady pre túto úlohu. Určite nemáme ani ideálnu polohu, keďže sme tak blízko mestu Tucson, takže za tým musí byť niečo iné. K úspechu najviac prispieva fakt, že naši pozorovatelia sú priamo na observatóriu každú a celú noc, prezerajú a overujú každého potenciálneho kandidáta na NEO. V závislosti od počasia alebo iných podmienok, ktoré by ovplyvnili výsledky, môžu meniť stratégiu pozorovania. Mať človeka priamo na mieste v reálnom čase nám umožňuje využiť aj horšie podmienky, pričom ľudské oko a mozog sú stále lepšie pri rozoznávaní možných NEO ako akýkoľvek súčasný počítačový softvér. To nám umožňuje objavovať pri oveľa nižšom pomere signálu k šumu ako hociktorý iný program.

Napokon, snažíme sa nájsť a využiť každé zlepšenie, ktoré dokážeme zrealizovať. Rok 2020, so všetkými jeho ťažkosťami, bol pre Catalinu ďalším rekordným.

Čo ťa najviac uspokojuje v práci, ktorú robíš?

Schopnosť vedeckými poznatkami prispievať k nášmu chápaniu slnečnej sústavy, a schopnosť poskytnúť ochranu všetkým ľuďom na planéte. Ďalej to, že som súčasťou najlepšieho tímu, ktorý bol na to vytvorený a ktorý chce veci robiť aj naďalej dobre. To mi poskytuje veľké uspokojenie na veľmi vysokej úrovni.

Český astronóm Petr Horálek používa výraz „7 perál astronómie" pre najkrajšie astronomické udalosti, ktoré by chcel zažiť. Ktoré by boli tvoje perly?

Hmmm. Zažil som už veľa astronomických úkazov. Úplné zatmenie Slnka je veľkolepé. Každý by ho mal zažiť aspoň raz za život. Taktiež vidieť polárnu žiaru. Zatiaľ som nevidel takú silnú a aktívnu polárnu žiaru, ktorá by sa vlnila ako záclona. No jeden z najpamätnejších momentov som zažil v Tampe, na Floride, keď ňou bola celá obloha zafarbená na ružovo! Hoci vtedy nebola viditeľná žiadna štruktúra alebo pohyb, ale vidieť ju tak ďaleko na juhu bolo úžasné! Na dennej oblohe som z observatória Mount Lemmon videl kométu C/2006 P1 (McNaught)! Videl som chvost kométy C/1996 B2 (Hyakutake) tiahnuci sa s dĺžkou takmer 90 stupňov tmavou oblohou! To sú štyri. Potom sa zážitky začnú stávať množstvom.

Mám veľa spomienok na jedinečné astronomické udalosti, od prezerania galaxií vzdialených stovky miliónov svetelných rokov pomocou ďalekohľadu z dvora až po Merkúr videný 90-palcovým Bok teleskopom z vrcholu Kitt Peaku, sledovanie tmavočervených zatmení Mesiaca, či len prosté sedenie v kresle a sledovanie pôsobivých meteorických rojov celé hodiny voľným okom. Menovať len sedem úkazov je príliš obmedzujúce, pokiaľ ide o astronómiu!

Máš obľúbený astronomický citát?

"Vesmír je v nás. Sme vytvorení z hviezdnej hmoty. Sme spôsob, ako vesmír spoznáva samého seba."
Carl Sagan

Si vášnivým obdivovateľom vlakov a pochybujem, že dôvodom bol Ringo Starr ako hlas lokomotívy z rozprávky o vláčiku Tomášovi. Čo ťa priviedlo k tejto vášni?

Samozrejme nie, keď som vyrastal, tá rozprávka ešte neexistovala. Môj otec dochádzal do práce na Manhattane každý deň vlakom. Keď som bol malý, moja mama ma každý večer brala so sebou čakať otca na vlakovú stanicu, takže od úplného začiatku môjho života boli pre mňa železnice, a zvlášť jeden vlak, veľmi dôležité, a celkom pôsobivé. Časom ma túžba dozvedieť sa viac o miestnej železnici priviedla do kontaktu s históriou a taktiež vyvolala hlboký záujem o túto tému.

Okrem záľuby vo vlakoch si vášnivý fotograf a fotografuješ na klasické filmy staré desiatky rokov. Čím je starý film taký zvláštny? V dnešnej dobe je to pre teba ten najlepší relax?

K fotografovaniu klasickými filmami som sa vrátil po takmer 20 ročnej prestávke. Fotografovať som začal ako tínedžer. Zhruba v roku 2000 som začal používať digitálny fotoaparát, pričom digitálom fotografujem vždy, keď je to vhodné. Ale v roku 2018 som v chladničke našiel niekoľko schovaných neexponovaných zvitkov filmu a usúdil som, že by som ich mal vyfotiť a ukončiť tak svoje analógové fotenie raz a navždy. To bola trochu chyba, keďže som si uvedomil, aký sa zo mňa stal lenivý fotograf. Digitálne fotenie je skvelé, ale človek pri ňom spohodlnie.

Keď som znova začal fotiť na klasický film, vďaka strávenému času, vynaloženému úsiliu a premýšľaniu som pri zhotovení analógovej fotografie opäť zažil ako sa moje obrázky zlepšujú. Keď sa na to pozerám dnes, niektorý umelec používa vodové farby, iný olejové. Ani jedno nie je lepšie alebo horšie. Umelec si vyberie médium, ktoré je podľa neho najlepšie na vyjadrenie umenia. Prišiel som na to, že z viacerých dôvodov je klasický film mojím najlepším médiom. Fotiť na staré filmy po záruke je zábava. Výsledky nemusia byť také dobré ako u čerstvých filmov, ale môžem fotografovať na filmy, ktoré som si v mladosti nemohol dovoliť alebo som k nim nemal prístup. V minulosti by som ohrnul nos pri filme, ktorý sa blížil k dátumu spotreby. Teraz nemám problém použiť film, ktorý je rovnako starý ako ja, a napriek tomu s ním dosiahnem úžasne dobré výsledky. Najstarší film, ktorý som nafotil, vypršal v apríli 1944! Pri pohľade na obrázky by ste nikdy nezistili, že nebol použitý úplne čerstvý film.

Na seminári v roku 1999 si zdôraznil význam astronómov-amatérov pri pozorovaní asteroidov. Akým spôsobom sa budú amatéri podieľať na ich výskume, keď začnú fungovať ďalšie veľké ďalekohľady a prehliadky?

V roku 1999 boli na seminári mnohí profesionáli prekvapení pokročilou úrovňou pozorovaní od amatérov. Počas uplynulých dvoch desaťročí to už nie je prekvapujúce. Amatéri sa uplatňujú v mnohých oblastiach astronomického výskumu a asteroidy nie sú výnimkou. Keďže sa ale konštruujú nové väčšie prehliadkové ďalekohľady, bude veľmi veľa objektov, ktoré budú jednoducho príliš slabé na to, aby ich sledovali amatéri. Tento problém už máme dnes s Pan-STARRS objavmi, ako aj s našimi vlastnými dosahujúcimi jasnosť 21.5 mag. a menej. Naproti tomu bude toľko alebo aj viac objektov objavených v tesnej blízkosti Zeme, u ktorých bude potrebné zistiť ich fyzikálne vlastnosti.

Veľkou výhodou amatérov je takmer neobmedzený pozorovací čas na získavanie svetelných kriviek novo objavených asteroidov, ktoré poskytujú rotačné doby i modely ich tvarov. Viacfarebná fotometria pomáha určiť aj ich fyzikálne zloženie.

Pred desiatimi rokmi sa podaktorí obávali zániku amatérskeho výskumu asteroidov. Prešlo desať rokov a nemôžem si spomenúť, kedy naposledy niekto tvrdil niečo také. Nové technológie sú amatérom dostupné a každým rokom sú lacnejšie. Ktovie, čo bude amatérska komunita robiť o 10 či 20 rokov. Jediné, čo môžem povedať, nikdy neodpisuj amatérov!