Kometárne dievča, ktoré žije svoj sen v Kalifornii
"Choď si za svojím snom. Nikdy sa nevzdávaj!"
Jana Pittichová Chesley
Od šiestich rokov sa venovala plávaniu a doma počúvala úžasné príbehy na dobrú noc od otca, známeho astronóma. O kométach, asteroidoch či súhvezdiach. Domáce prostredie a možnosť zažiť zrod hvezdárne ju výrazne ovplyvnili pri výbere povolania. Fascinovali ju kométy a pracovala na štyroch vesmírnych misiách ku kométam. Dnes sa venuje najmä sledovaniu nebezpečných asteroidov. Astronómka, ktorej chýba pohľad na Južný kríž a hviezdy na dlani. Jana Pittichová Chesley.
Jana Pittichová Chesley.
Ste výskumnou pracovníčkou v Laboratóriu prúdového pohonu (Jet Propulsion Laboratory, JPL) v Kalifornii, USA. Čomu sa presne venujete?
Pozorujem a analyzujem získané dáta. Pracujem na troch rôznych projektoch. Prvým je potvrdzovanie nových blízkozemských asteroidov (NEO) na observatóriu Table Mountain, čo je špecializované observatórium JPL v horách, asi 100 km od Los Angeles. Sledujem novoobjavené asteroidy, aby som spresnila ich obežnú dráhu a aby som zistila, či môže dôjsť k potenciálnej zrážke so Zemou. Pracujem s 1-metrovým ďalekohľadom s CCD kamerou
Mojím druhým projektom je výskum aktívnych asteroidov hlavného pásu. V súčasnosti poznáme iba 20 týchto objektov a nazývame ich kométy hlavného pásu, keďže majú kometárnu aktivitu, ale pohybujú sa v oblasti hlavného pásu asteroidov. Z nich má iba osem opakujúcu sa aktivitu, čo znamená, že sú aktívne pri viacerých návratoch, na viacnásobnej opozícii. Pre tento projekt používam 5-metrový ďalekohľad na Mt. Palomare.
Môj posledný projekt je analýza dát z vesmírneho teleskopu WISE. Väčšina pozorovaní z vesmírnej sondy sa spracúva automaticky, ale na konci musí zručný pozorovateľ prezrieť niekoľko stoviek obrázkov, aby zistil, či na softvérom vybraných obrázkoch sú reálne objekty, alebo iba vesmírny odpad, kozmické žiarenie či kontaminácia hviezdou.
Začnime pekne po poriadku, na samom začiatku vašej astronomickej kariéry. Kedy ste sa začali zaujímať o astronómiu?
Môj otec bol astronóm, takže som vyrastala v prostredí okolo ďalekohľadov a hvezdární a počúvala som od neho mnoho úžasných príbehov na dobrú noc o kométach, asteroidoch a súhvezdiach.
A rozhodli ste sa študovať astronómiu…
Celé moje detstvo až do začiatku dvadsiatych rokov som sa venovala plávaniu, takže všetok voľný čas som trávila v bazéne. Matematika a fyzika boli moje obľúbené predmety a keď som mala 14 rokov, bola viditeľná kométa Halley. Pamätám si, ako som sa po tréningu vracala domov a vždy som sa ju snažila nájsť na oblohe. S otcom sme ju tiež pozorovali, iba tak pred domom s binokulárom. Predstavovala som si, že je to krásna stratená víla s dlhými vlasmi letiaca vysoko na oblohe, ktorá hľadá svojho princa. Keď som bola malá, rada som písala príbehy a vždy ma fascinovali vesmírne záhady.
Ak niekoho zaujme hviezdna obloha a záhady vesmíru, začne sa astronómii venovať ako amatér. Táto fáza v kariére vám chýba, nakoľko ste astronómiu mali okolo seba od útleho detstva 24 hodín denne v osobe vášho otca, Eduarda Pitticha. Zrejme to tiež zohralo úlohu pri výbere budúceho povolania…
Áno, veľmi. Pamätám si, keď otec vyberal lokalitu pre hvezdáreň v Modre. Mala som okolo 10 a s rodičmi sme tam celé leto stanovali, hľadajúc najvhodnejšie miesto, sledovali sme meteorický roj a diskutovali o tom, čo môže byť tam hore, tak ďaleko od nás. Sledovala som, ako hvezdáreň “rastie” a predstavovala som si observatórium ako môj rozprávkový hrad. Mala som to šťastie, že som mohla byť pri celom procese, od výberu presného miesta v skalnatom horskom teréne, cez kopanie základov a stavby budovy s kupolou až po montáž ďalekohľadu, ktorým som následne mohla pozorovať nočnú oblohu.
Ako reagovali vaši rodičia na vaše rozhodnutie?
Boli veľmi šťastní a hrdí, hlavne otec. Aj keď som presvedčená, že by ma podporovali v akejkoľvek profesii, ktorú by som si vybrala. Vždy mi hovorili, že zamestnanie by malo byť mojím potešením a nie iba povinnosťou.
Mali ste v začiatkoch nejakých hrdinov astronómov – ľudí, ktorých ste obdivovali a ktorí boli pre vás inšpiráciou?
Okrem môjho otca som nemala inú konkrétnu osobu. Ale pamätám si, že keď som bola ešte malé dieťa, boli sme niekoľkokrát na hvezdárni na Skalnatom Plese, otec v noci pozoroval a neskôr cez deň sa so mnou lyžoval. Považovala som prácu astronóma za najlepšiu na svete. Pozeráte v noci na hviezdy a cez deň sa lyžujete a spíte priamo pri lyžiarskom svahu.
Z histórie poznáme prípady, keď dieťa pokračovalo v povolaní rodiča, hoci v astronómii sa to nestávalo často. Ale spomeňme napr. Williama Herschela a jeho syna Johna. To, že dcéra pokračuje v rovnakej profesii ako otec, nie je úplne bežné. Poznáte ďalších takýchto astronómov?
Áno, osobne poznám ešte jednu slovenskú astronomickú rodinu, rodinu Hajdukovcov. Obaja rodičia boli astronómovia a ich mladšia dcéra je tiež astronómkou v Astronomickom ústave Slovenskej akadémie vied (AÚ SAV). Doma si stále robíme srandu, že keďže môj otec a jeho druhá žena, ako aj môj manžel, sú astronómovia, naše dcéry si musia vybrať iné povolanie. Už je to príliš veľa astronómov v jednej rodine.
Ešte to nie je aktuálne, veď vaše dcéry majú monentálne 6 a 8 rokov. A málokto si zvolí povolanie, ku ktorému inklinuje v takom mladom veku. Aká je ich predstava, čím by chceli byť?
Moja staršia dcéra je ako maminka, tvrdohlavá, tá si ide za svojím cieľom. Strašne zbožňuje zvieratká. Ona chce byť kovbojka. Jazdiť na koni, žiť niekde na farme a mať zvieratá okolo seba. Tak jej ten sen nebudem brať. Mladšia opakuje po nej, chce byť veterinárkou. Obidve majú veľmi radi umenie, krásne kreslia, spievajú a baví ich hrať na ukulele či gitare. Čo určite nezdedili po mne. Takže snažíme sa ich v tom podporiť. Ale keď sme ich zobrali na túru po JPL, keď rodiny mohli prísť, vtedy vraveli, že by chceli pozorovať studené planéty (giant planets). Ale ešte sú malé, takže uvidíme, kde skončia, kam ich život zaveje. Ale potešila by som sa, ak by niektorá pokračovala v rodinnej tradícii.
V roku 1995 ste úspešne ukončili vysokoškolské štúdium. Kde ste začali pracovať?
Po ukončení Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského som nastúpila na doktorandské štúdium na AÚ SAV. Bola som tam tri roky. Následne som odišla na ročnú stáž na University of Hawaii. Jednoročný pobyt sa však nakoniec predĺžil na 13 rokov. Pracovala som v Inštitúte pre astronómiu na University of Hawaii, Honolulu.
Predtým, ako ste vyrazili cez oceán, absolvovali ste zahraničnú stáž v Garchingu, v Nemecku, v centre Európskeho južného observatória. Ako sa vám tam podarilo dostať?
Bolo to počas môjho postgraduálneho štúdia. Mala som šťastie, že som tam našla kolegu, ktorý potreboval študenta na pomoc s prácou na projekte kométy. Tak som tam robila doktorantskú prácu o kométe Hale-Bopp.
Bola to užitočná skúsenosť? Čo vám to dalo, z čoho ste neskôr ťažili?
Áno, určite to bola pre mňa skvelá príležitosť vidieť, ako ľudia pracujú a spolupracujú v inej organizácii ako na Univerzite Komenského alebo v Slovenskej akadémii vied. Moji kolegovia boli z celého sveta a ja som mala úžasnú príležitosť vidieť ich prácu a učiť sa od nich. Svoj výsledok som mala možnosť prezentovať na medzinárodnej konferencii. Dalo mi to aj čas naučiť sa samostatnosti mimo domova.
Čo ste skúmali počas ročnej stáže na Havajských ostrovoch?
Keď som prišla na ročnú stáž, moja školiteľka Dr. Karen Meech práve začala pracovať na misii Stardust pre NASA. Zobrala ma pozorovať na Mauna Kea a naučila ma všetko, čo až do dnešných dní používam pri pozorovaní. Začala som spolu s ňou pozorovať kométu Wild 2, ku ktorej sa sonda Stardust priblížila, obletela ju a priniesla vzorky kometárneho prachu. Dlhodobé niekoľkoročné pozorovania z Mauna Kea, ešte predtým, ako sa sonda priblížila ku kométe, prispeli k úspešnému navigovaniu a preletu sondy kometárnym chvostom. Ziskali sme prvé podrobnejšie informácie o tom, z čoho sa vlastne kometárny prach skladá. Bol to úžasný pocit pomôcť dosiahnuť a odhaliť niečo nepoznané.
Ako sa stal z ročného pobytu dlhodobý?
Ako sa hovorí, bola som v správnom čase na správnom mieste. NASA medzi rokmi 1999 a 2012 uskutočnila štyri úspešné kometárne misie, Stardust, Rosetta, Deep Impact a Stardust-NExT. Mauna Kea je jedno z najlepších miest na svete, kde sa takéto podporné pozorovania zo Zeme môžu uskutočniť. Moja školiteľka je jedna z najlepších astronómov pozorovateľov. Naučila ma všetko, čo vedela a naše výsledky z pozorovaní boli jedny z najpresnejších.
Kométy, ku ktorým sa sondy približujú, treba dlhodobo pozorovať, veľa rokov predtým, ako sa k nim sonda priblíži, aby sa s veľkou presnosťou poznala ich dráha, rotačná perióda, veľkosť jadra a ďalšie fyzikálne charakteristiky, bez ktorých by misia nemusela vôbec uspieť. Takže po ročnom študijnom pobyte som dostala ponuku z Havajskej univerzity a NASA, aby som u nich ostala a pracovala na pozorovaní, výskume a spracovaní pozorovaní komét aj pre ďalšie plánované kometárne misie. Je úžasné vedieť, že som svojou prácou trošku prispela k poznaniu nepoznaného.
Bola som súčasťou NASA, skupiny pracujúcej na štyroch unikátnych kometárnych misiách. To, čo teraz vieme o kometárnych jadrách a ich zložení, je aj zásluhou mojich nespočetných nocí strávených pozorovaním na Mauna Kea. Skoro každý mesiac počas 13 rokov som strávila pár dní na observatóriu a pozorovala s 2,2-m univerzitným ďalekohľadom. Boli to tisíce úžasných a nezabudnuteľných hodín v jednom z najvyššie postavených observatórií na posvätnej hore Mauna Kea. Hviezdy a oblohu som tam mala ako na dlani.
Ako tínedžerku vás očarila kométa Halley. Bola to vaša prvá pozorovaná kométa?
Áno, prvá pozorovaná voľným okom. Išla som domov z plávania a kométa bola viditeľná na večernej oblohe.
Váš otec skúmal kométy, vy ste venovali kométam diplomovú aj dizertačnú prácu, nelákalo vás hľadať nové kométy?
Bol a stále je to môj sen objaviť kométu a nikdy som nemala toľko času, aby som mohla v noci pozorovať s týmto cieľom, tak som hľadala len na snímkach, ktoré som mala nasnímané pre iné projekty. Bohužiaľ, tam sa žiadna nenašla. Väčšina komét je teraz objavená projektami ako ATLAS, Pan-STARRS, Catalina, počas automatického prehliadania oblohy. Objavia ich ďaleko, kométy nemajú šancu prísť bližšie a zjasnieť, aby boli viditeľné aj pre amatérov s menšími ďalekohľadmi.
Vždy som sa považovala za kometárne dievča, „comet girl“. Keď som sa po sobáši odsťahovala z Havaja do Kalifornie, začala som pracovať na asteroidných projektoch. Je to zaujímavé, je to iné, takže teraz hovorím, že som aj „asteroid girl“, Mojou srdcovkou však zostávajú kométy.
Váš manžel, Steven Chesley, je tiež astronóm. Dala vás dokopy práca?
Áno, my sme sa vlastne dali dokopy počas práce na projekte Stardust-NExT. On je skôr matematik, nebeský mechanik, teoretik, a robili sme na vesmírnej misii ku kométe Tempel 1. Ja som mu dodávala pozorovania a on z nich robil model rotácie kométy. Hovoril, že jemu to tam nesedí, tie pozorovania sú zlé. „Ako to môže byť? Ja to tam vidím, je to tam, vaše modely sú zlé,” bola moja reakcia. On nesúhlasil a tak som ho zobrala na Mauna Kea, nech si to sám vyskúša. O druhej v noci už nevládal. Zistil, že to nie je len tak celú noc byť hore v takej veľkej nadmorskej výške. Ani neviem, ako sme sa nakoniec zhodli, či moje pozorovania sú zlé, či jeho model, ale zistili sme, že medzi nami je niečo viac ako len práca. On je skôr ten teoretik a ja ho naťahujem, že nie je skutočný astronóm, lebo nie je hore celé noci.
Budúci manžel vám pripravil prekvapenie na pracovnej porade na Svätého Valentína v roku 2011. Čo bolo pre vás väčším adrenalínom, zoskok padákom alebo Svätý Valentín 2011?
Zoskok padákom, toho som sa strašne bála. Kamarát skákal a vravel „ideme, ideme“. Ten Valentín 2011 bol asi viac srdcu blízky. Nielen preto, že vtedy ma môj manžel úplne nečakane požiadal o ruku pred všetkými, ale aj to, že dve vesmírne misie, na ktorých som pracovala, Deep Impact a Stardust, sa spojili do Stardust-NExT. Bláznivý bol zoskok padákom, ale Valentín bol naplnením mojich životných aj pracovných cieľov.
Po sobáši ste sa presťahovali za manželom do Kalifornie. A následne ste sa stali kolegovia v JPL. Bolo jednoduché získať miesto v takej renomovanej inštitúcii?
Po svadbe som si dopriala trošku oddychu od práce, hlavne aby som si plne mohla užívať a zvyknúť si na nové prostredie, manželstvo a výchovu manželových dvoch detí - stredoškolákov. Zrazu som bola manželka a mama, ale mala som šťastie, že som mala úžasnú rodinu a podporu aj od nevlastných detí, takže sme to všetko spolu výborne zvládli. Keď sa mi po 3 rokoch narodila prvá dcéra, už som vedela, čo to obnáša byť mamou. Moje dlhodobé skúsenosti a úspešné pozorovania boli mojou výhodou a prínosom pre JPL. Je náročné pracovať vo vysokej nadmorskej výške od západu do východu Slnka a pozorovateľov z dlhodobými skúsenosťami je stále menej.
Knižnica u vás doma bola zrejme plná astronomických kníh. Pamätáte si svoju prvú a ktorá bola vaša obľúbená?
Áno, pamätám. Prvá a zároveň moja najobľúbenejšia bola kniha môjho otca Obloha na dlani. Mala som 10 rokov, keď ju vydali, ale pamätám si, že otec mi počas písania tejto knihy rozprával o svojom každodennom písaní ako rozprávku v posteli.
Váš otec bol takisto spoluautorom publikácie Encyklopédia vesmíru a dlhé roky zostavoval Astronomickú ročenku. Pôvodných populárno-vedeckých kníh o o astronómii na Slovensku nie je veľa. Čo tak napodobniť otca ako autora a napísať knihu, napríklad o kométach, či o asteroidoch?
Vždy som mala ambíciu napísať knihu alebo nejaké poviedky. Ako dieťa som rada písala slohy. Potom som sa smiala, keď som bola na Havaji, že budem písať takú skôr komediálnu knihu o živote slovenskej astronómky na Havaji. Ale odkedy mám deti, ja nič nestíham. Keďže ja som tie deti mala v enskoršom veku, dúfam, že pamäť ešte nestratím a že raz knihu napíšem.
Ako ste spomínali, v detstve ste sa venovali plávaniu. Kedy ste s tým začali a kto vás k tomu priviedol?
Privedla ma k tomu stará mama, ktorá plávala, zbožňovala plávanie celý život a keď som bola prváčka, zobrala ma na Pasienky. Trénovali tam a ona vraví „okukaj, okukaj, čo oni robia, a rob to aj ty”. Ja som bola vo vode doma ako ryba, tak som tam začala chodiť. A raz prišiel tréner za starou mamou, že vaša vnučka je veľmi šikovná, či by ma nechceli dať na plávanie. Tak to leto, ako som začala chodiť do prvej triedy, som začala aj plávať, starká ma vodila na pláváreň každý deň, podporovala ma. Keď som začala trénovať dvojfázovo, potom už aj otec, hoci on ma chcel dať na angličtinu a na klavír. Namiesto angličtiny a klavíra som bola plavkyňa. A neoľutovala som to.
Plávali ste súťažne a dostali sa aj do reprezentácie. Aké výsledky ste dosiahli?
Bola som mnohonásobná majsterka Slovenska, plávala som 7 disciplín, skoro všetky som vyhrávala, najlepšie boli kraulové disciplíny a dlhé trate. Hovorilo sa, že som bola všestranná a že mám talent od Boha, bola som však lenivá, keď sa tréneri otočili, tak som sa potápala miesto plávania. Tak mi to išlo od prírody, bolo to pre mňa ľahšie a dostala som sa do reprezentácie, to som ešte chodila na základnú školu. Bola som najmenšia v slovenskej reprezentácii.
Kedy ste skončili s aktívnym plávaním?
Plávala som až do skončenia vysokej školy. Mala som aj nejaké prvé miesta z Československej vysokoškolskej univerziády. Ako 15 – 16 ročná som bola druhá a tretia na juniorských majstrovstvách Európy v Grazi. Potom ma bývalí plavci a kolegovia dotiahli do vodnej záchrannej služby. Takže ešte som potom pár rokov, možno 3 – 4 roky, robila toto. To sme chodili na majstrostvá sveta. Ako tím, väčšinou plavcov. V Alicante sme boli na majstrovstvách sveta vodných záchranárov, v Nemecku, vo Francúzsku. Jedno družstvo, 5 chlapcov a 5 dievčat súťažilo vo viacerých disciplínach v loďkách, bolo tam hádzanie medicimbalom, museli sme ťahať figurínu, plávať pod vodou. Bola to zaujímavá odnož plávania. A potom som odišla na Havaj kde som sa začala venovať diaľkovému plávaniu v mori. A triatlonu.
Takže diaľkové plávanie a triatlon boli logickým pokračovaním?
To diaľkové áno, to som zbožňovala. Kto by na Havaji neplával v teplom mori, s delfínami? A triatlon, to bola výzva do života, dalo by sa povedať. Keďže ja som nikdy predtým nejako nebicyklovala, ani nebehala. Raz ma zobral kamarát na triatlon, na Ironmana a tam som videla normálnych bežných ľudí. Staršie generácie, mamy s tromi deťmi, 70-80 ročných dedkov. Súťažili a dokončili to. Videla som u nich neskutočnú húževnatosť, dreli a trénovali celý rok, napriek tomu, že mali povolania, boli to napríklad právnici, či lekári. Behanie som neznášala celý svoj život, ale som si povedala, že ak oni to dokážu a ja som mladá, relatívne športovec, ja to chcem vyskúšať tiež, aké to je.
A skutočne vás to chytí, to je proste adrenalín. Je to úžasné, že dokážete dať dokopy tri rôzne disciplíny, či je to krátky šprint, ktorý trvá hodinu a pol, alebo dvanásť hodín, ako ten Ironman. A ľudia okolo sú úžasní, ich povzbudzovanie vo vás vyvolá pocit, že sa cítite ako šampión, aj keď dobehnete ako posledný. Dokázali ste to, zvládli ste to! Je to taký osobný boj. Je to výzva, niečo nepoznané, ako sa budem cítiť, keď preteky dokončím?
V roku 2005 ste absolvovali svetový šampionát v dlhom triatlone, ktorý sa konal na Havajských ostrovoch, tzv. Ironman. To je 3,8 km plávanie, 180 km bicykel a 42 km beh. Zvládli ste to za niečo vyše 12 hodín. Klobúk dolu!
Musím povedať, že najhorší bol bicykel, pretože som verila, že plávanie zvládnem. Ja som si to vypočítala, pretože tam je limit na celé dokončiť do 17 hodín, ale sú aj čiastkové limity medzi disciplínami, ktoré nepustia. Ale ja som si to vyrátala, že to musím zvládnuť. Trénovala som na plávanie. Ako bývalý plavec som si povedala, že na plávaní musím excelovať a ostatné už nejako dorobím. Boli to sardinky. 1797 ľudí začalo plávať spolu (1322 mužov a 475 žien), ľudia predo mnou, vedľa mňa, za mnou, úprimne povedané, to bolo drsné. Ale skončila som na 136. mieste v plávaní, asi 10. či 15. žena, po bicyklovaní som klesla až na 1411. priečku. Mňa už všetci predbiehali, aj staršie ročníky, ale zvládla som bicykel v okolí rozhorúčených lávových polí. Bola som šťastná, že už nemusím sedieť na bicykli a nebolí ma zadok, dostala som novú energiu a v behu som sa posunula vyššie a skončila na 1373. mieste. Všetci kamaráti sa mi smiali, že či som mala 5 defektov. Ale zvládla som to!
Čo vás hnalo do cieľa?
Hnalo ma to, že dokážem hlavne sebe, že to môžem urobiť.
Stále ste súťaživý typ?
Som, ale odkedy mám deti, tak už to súťaženie robím cez nich. Keď som bola slobodná, mala som také sny, že deti budú na mňa pozerať, ako budem súťažiť. Triatlon alebo plávať. Ale úloha matky je omnoho ťažšia než zvládnuť nejakého Ironmana, to vám môžem povedať. Každý deň detičky sú úžasné, ale nedajú sa vypnúť a majú toľko energie, keďže sú po mne. Teraz, keď už sú väčšie, tak som si povedala, že sa vrátim k tomu. A dcéry sa pridali, obidve plávu.
Ako mama som si povedala, že si môžu vybrať aké krúžky chcú robiť, ale plávať musia! Ale našťastie ich to aj baví. Hlavne staršia, asi zdedila talent po mame. Tá mladšia je zase húževnatá a ctižiadostivá, ale obe majú veľmi radi vodu. Chodia tiež na gymnastiku, kreslenie a hudobnú. Sú výborné lyžiarky a všeobecne ich baví šport.
Keď som sa po svadbe presťahovala do Kalifornie, vrátila som sa opäť k plávaniu a až do narodenia druhej dcéry som pravidelne chodila na tréningy aj preteky v Rose Bowl master klube. Dokonca som v roku 2013 obsadila tretie miesto na 1500 m kraul, na majstrovstvách USA vo svojej vekovej kategórii. Pomaličky sa aj ja snažím dostať späť, že by sme spolu chodili na plavecké súťaže.
Rok 2005 bol pre vás pamätný nielen kvôli triatlonu. Tesne pred Vianocami bola planétka (20187) pomenovaná ako Janapittichová. Čo vám prišlo na um, keď ste sa to dozvedeli? Čo to pre vás znamená?
Bola som dojatá, že ma poctili, že po mne pomenovali planétku, že som sa zaradila do skupiny ľudí, ktorí ich majú, tak ako môj otec a manžel. Naplnenie životného sna by bolo objaviť kométu, ktorá by niesla meno Pittichová. Ale keď nie je kométa, tak aj planétka je fajn.
Rodičia boli na vás hrdí po rozhodnutí stať sa astronómkou. A čo neskôr, keď ste už pracovali na Havaji či v JPL?
Moji rodičia vždy chceli, aby som sa mala lepšie ako oni. Obaja ma od útleho detstva podporovali vo všetkom a boli veľmi hrdí na moje úspechy. Otec bol počas pretekov Ironmana v 2005 so mnou, povzbudzoval a pomáhal v skupine dobrovoľníkov medzi plávaním a bicyklovaním. Po pretekoch mi prišiel pomôcť s bytom, vymaľovať ho a prerobiť podlahu. Tak isto, o pár rokov neskôr, keď som sa zúčastnila tímových pretekov „Maui kanal”, kde 6 členné tímy ako štafeta plávajú 15,9 km medzi ostrovmi Lanai a Maui. Otec bol na sprievodnej lodi. Bolo to vidno na jeho tvári, na jeho očiach, ako je na mňa hrdý. On veľmi o tom nerozprával, ale bolo to vidno na ňom, že ho teší, ako idem v jeho šľapajach. Mama chodila za mnou na Havaj vždy na pol roka, každé dva roky a bolo to úžasné byť opäť v jej opatere. Zažili sme spolu nespočetné triatlonové a plavecké preteky a zážitky pri cestovaní po celých Havajských ostrovoch.
Vráťme sa do súčasnosti. Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Môj bežný pracovný deň je stále iný, keďže mám tri rôzne projekty, jeden z nich robím počas dňa a dva počas noci. Keď mám nočné, tak samozrejme začínam, keď zapadne Slnko, čiže robím od západu Slnka do východu Slnka. Zvyčajne pozorujem blízkozemské asteroidy, ktoré sú novoobjavené a potrebujeme zlepšiť ich pozíciu, 7 nocí do mesiaca.
Môj pracovný deň začína, že si pospím od štvrtej do siedmej povedzme, záleží to od ročného obdobia, v zime začínam skôr, v lete neskôr, podľa toho, ako zapadne Slnko. Sadnem si k počítaču, otvorím kupolu ďalekohľadu, ktorý je asi hodinu odo mňa, čiže všetko sa robí na diaľku samozrejme. Na začiatku noci si robím kalibrácie snímok, ako bias, flat a zaostrovanie, no a potom si zostavím pozorovací plán, lebo niektoré tie planétky boli objavené len pred pár hodinami, takže si musím vybrať, ktoré chcem pozorovať. Pred východom Slnka zavriem ďalekohľad a idem spať do tej dvanástej. Keďže teraz som už mamina dvoch detí, tak manžel sa o ne postará ráno, zoberie ich do školy a potom už ja mám poobednú šichtu. Pred tým pozorovaním si zase trochu pospím. To je tá nočná práca.
Tú dennú, teoretickú prácu, robím ďalšie tri týždne v mesiaci, ako písanie žiadostí na pozorovací čas, granty na výplatu či spracovanie napozorovaných dát. Aj keď niektorú musím robiť stále, či v noci pozorujem či nie. Z družice NEOWISE mi prídu dáta každý pondelok, stredu a v piatok. Prezerám dáta, či sú tam reálne objekty alebo len nejaký šum, kozmické žiarenie, alebo defekty od vedľajších hviezd. Nakoniec to spracujem a vytvorím zoznam nameraných pozícií známych telies, alebo aj nových objektov, a odosielam to do MPC.
Môj posledný projekt je pozorovanie aktívnych asteroidov. Kazdý semester (pol roka) si podávam pozorovací plán a žiadosť na tri noci. Do roka dostanem okolo šesť nocí na 5-m ďalekohlade na Mt. Palomare. Pozorujem kométy (aktívne asteroidy), ktoré sa pohybujú v hlavnom asteroidálnom páse. Sú to trošku iné kométy ako tie, na ktoré som bola zvyknutá. Tieto majú úzky chvost a je v nich veľmi málo plynu. Úzky dlhý chvost vzniká z unikajúcich prachových častíc. Väčšina týchto objektov bola prvotne klasifikovaná ako asteroidy, kedže majú rovnaké dráhy ako asteroidy hlavného pásu. Až náhodným pozorovaním sa zistilo, že keď sa priblížia k Slnku, začnú prejavovať kometárnu aktivitu. Ja som celý život mala rada výzvy, takže je to do budúcna výzva zistiť, koľko ich je a prečo sú tam.
Nedávno mi pribudol ďalší projekt. Začala som pozorovať binárny asteroid Didymos pre vesmírnu misiu DART, ktorá 26. septembra 2022 narazila do jeho malého satelitu Dimorphos a zmenila jeho obežnú dráhu. Bol to prvý projekt NASA, ktorý testoval možnosť vychýlenia či zmeny dráhy telesa, ktoré by hrozilo zrážkou so Zemou.
Ako stíhate odpočívať?
No teraz je to už horšie. Keď som bola slobodná, tak som stíhala. Teraz idem do postele o piatej ráno, o siedmej manžel s deťmi vstávajú, treba ísť po nich do školy. Je to horšie. Ale keďže mám dobrého manžela a je aj od fachu, ako sa hovorí, chápe to, takže dá sa to. Ale niekedy je to náročnejšie.
Luboš Kohoutek na otázku, ktorej oblasti by sa venoval, ak by teraz začínal s astronómiou, povedal, že by to bol výskum exoplanét. Ak by ste sa teraz rozhodovali vy, čo by to bolo?
Astrobiológia. Trošku som tam namočila palce, ako sa hovorí, pár rokov som chodila na konferencie, robili sme program pre stredoškolákov, viedla to moja šéfka na Havaji. Bolo to fascinujúce, človek musí vedieť astronómiu, ale aj biológiu, chémiu, geológiu. Je to také komplexné skúmanie života na Zemi a na iných plantétach. Je to z každého rožku trošku. Ale kométy sú užasné, takže neviem, či by som vôbec menila…
V poslednom období sa často diskutuje o nedostatočnej kvalite vysokoškolského vzdelávania na Slovensku. Ako si spomínate, dala vám vaša Alma Mater dobrý základ pre vašu budúcu kariéru?
Počas môjho pôsobenia áno, musím povedať, že som bola dobre pripravená. Ale to bolo takmer pred 30 rokmi...
Ako to bolo s jazykovou zdatnosťou na začiatku vašej kariéry?
Tažko bolo. Aj keď som sa učila angličtinu na VŠ, ale to je nič. Aj nemčinu na gymnáziu. Keď som bola rok a pol v Garchingu, tam sa rozprávalo po anglicky v práci a po nemecky všade okolo. Ale trochu som si tú angličtinu pocvičila. Keď som prišla na Havaj, veľa som toho nerozumela. Čítať sa dalo, písať tiež, ale keď ľudia rozprávali, tak som len prikyvovala. Ale mala som šťastie, že tam bolo veľa zahraničných študentov.
Taký najlepší kamarát, tiež astronóm slniečkar, bol z Brazílie. My sme si spolu rozumeli výborne, čo sa týka angličtiny a všetkého, a tí rodení angličtinári nám nerozumeli, nechápali. „Čože to hovoria?” Bola som v tom prostredí, musela som počúvať rádio a televízor. Ja som nikdy na cudzie jazyky nebola, tak ako ani na klavír, ani hudobný sluch nemám, takže pre mňa to bolo horšie. Ani po 23 rokoch, odkedy som preč, stále nemám anglickú gramatiku perfektnú, ale rozumiem a mne tiež rozumejú.
Aký by bol váš návod pre tých, ktorí zvažujú profesionálnu dráhu astronóma? Máte nejaký tajný tip ako uspieť?
Choď si za svojím snom a nikdy sa nevzdávaj! Ísť si za svojím cieľom. Nebáť sa snívať a nebáť sa mať úžasné nápady, veriť tomu, že keď to chceš, tak sa to dá dosiahnuť, samozrejme, treba sa aj učiť!
Je niečo, čo v škole nenaučia, ale môže byť veľmi prospešné, ak sa chcete presadiť v zahraničí?
Chodiť na konferencie, nebáť sa komunikovať, napísať skúsenejším kolegom. Tie konferencie sú výborné, lebo tam sa tí ľudia stretnú, majú čas sa porozprávať, tie vzťahy zoči-voči, to je úplne niečo iné, ako si vymieňať emaily. Za mojich mladých čias sa nikde nechodilo. Rozhodne treba chodiť na medzinárodné konferencie a nebáť sa osloviť tých ľudí. Aj keď máte obavy, že to nikoho nebude zaujímať. Každý si chce vychovať nastupujúcu generáciu, takže vás budú počúvať. Nestáť niekde v kúte, ale zapájať sa do debát.
Nedávno začali amatéri využívať na hľadanie blízkozemských asteroidov techniku syntetického sledovania. Program TYCHO TRACKER je veľmi efektívny lovec NEO. Princípom je nasnímať minimálne 11 obrázkov za sebou, ktoré potom softvér poskladá vo všetkých možných smeroch a rýchlostiach. Výsledok zobrazí v tabuľke, z ktorého je jasné najlepšie priblíženie k skutočnej rýchlosti a smeru zatiaľ hypotetického objektu. A následným pozorovaním sa potvrdí, alebo vyvráti reálnosť telesa. Výhodou je, že takto program dokáže identifikovať podstatne slabšie telesá ako pri klasickej metóde. Aká je vaša technika hľadania?
Viem, že nejaký tím v JPL robil na tomto, ale neviem, či majú nejaké výsledky, či to používajú. Ja pracujem klasickou metódou. Nie je to skôr na objavovanie? Ja sa sústreďujem na potvrdzovanie a potom na planétky, čo sú stratené a neboli pozorované 10-20 dní, pol roka. Robím klasicky mozaiku viacerých zorných polí a túto novú techniku nepoužívam.
Keď sa pozriete spätne na vaše začiatky pozorovaní a porovnáte s dnešnými, zmenilo sa niečo?
Je tam podstatný rozdiel. Na začiatku sme chodili k ďalekohľadu, boli sme priamo pod kupolou, večer sme sa vyviezli do observatória, videli sme západ Slnka a videli, či je obloha čistá, či sú nejaké mraky. Mne to chýba. To bola skutočná astronómia. Používali sme počítače samozrejme, ale boli sme pri ďalekohľade, v kupole. Teraz sedím za stolom, niekedy v kancelárii, inokedy doma. Je to úžasné, veľa času to ušetrí, mám viac času na rodinu, je to pohodlnejšie, ale to čaro astronómie už chýba. Teraz som na Slovensku a pozorujem ďalekohľadom v Amerike. Čo je výhoda, lebo to robím cez deň, od piatej ráno do druhej poobede. Je to jednoduchšie, ale už to nie je také, necítite, že máte hviezdy na dlani.
Českí astronómovia majú pojem 7 perál astronómie. To sú javy, udalosti na oblohe, ktoré buď zažili, alebo by chceli zažiť. Čo by bola vaša najjagavejšia perla?
Jednoznačne kométa pozorovaná voľným okom. Nielen Halley, ale naposledy C/2020 F3 (NEOWISE). Aj deti sme zobudili o tretej ráno a pozerali sme ju spoločne. Bolo to krásne. Ale aj zatmenie Slnka. Mala som to šťastie, že som 2x zažila úplné zatmenie. To je niečo úžasné, že na pár minút sa akoby všetko zastaví, všetko vtáctvo stíchne.
Žili ste na Havajských ostrovoch 13 rokov, následne ste sa presťahovali do Kalifornie. Nechýba vám občas pohľad na klenoty južnej oblohy? Či skôr pohľad na štíty Vysokých Tatier?
Chýba. 11 rokov v Kalifornii ešte nie je tak dlho ako na Havaji, ale asi mi Havaj prirástla k srdcu viac. Domov sa vraciam na Slovensko a idem na dovolenku na Havaj ako domov. Južný kríž mi chýba. A tie tmavé noci.
