Zoznámte sa s ... Ján Svoreň
Popularizátor vesmíru zo Skalnatého Plesa a Starej Lesnej
Lákalo ho klásť otázky a hľadať odpovede. Preto sa rozhodol pre vedeckú dráhu. Počas štyroch desaťročí prešiel cestu od pozície radového zamestnanca až po funkciu riaditeľa Astronomického ústavu SAV. Ako projektový manažér výrazne prispel k získaniu najmodernejšieho ďalekohľadu na Slovensku. Popri vedeckom výskume stíha pedagogickú činnosť a pravidelne sprostredkúva verejnosti najnovšie poznatky z vesmírneho výskumu. Riadi sa krédom „Človek môže stratiť len to, čoho sa dopredu vzdá.“ Astronóm doc. RNDr. Ján Svoreň, DrSc.
Aké bolo Vaše prvé stretnutie s astronómiou?
Bolo to stretnutie prostredníctvom kozmonautiky. V roku 1957, keď bola vypustená prvá umelá družica Zeme (Sputnik 1), som bol tretiak na základnej škole. O vypustení družice som počul z rádia. Na vlastné oči som však videl posledný stupeň nosnej rakety A-1. Pomaly sa pohybujúca „hviezdička“ prvej magnitúdy sa dala vidieť zo stredu Banskej Bystrice. Ľudia na Námestí SNP sa na jej prelet vzájomne upozorňovali. Bolo to veľmi vzrušujúce. A svedčí to samozrejme aj o malom svetelnom znečistení v tej dobe.
Po umelých družiciach sa do vesmíru dostali aj ľudia. V čase prvých vesmírnych letov sa mnohí chceli stať kozmonautmi. Ako to bolo u Vás?
Keď obletel Zem Jurij Gagarin, počúvali sme jeho prvé slová po návrate na Zem v školskom rozhlase, bolo to veľmi vzrušujúce. Už vtedy som chodil do astronomického krúžku, takže som o vesmíre niečo vedel. Lákalo ma samozrejme sa o tom čo najviac dozvedieť, ale keď spätne uvažujem, kozmonautom som byť nechcel. Kozmonaut je funkcia, kde takmer každý pohyb a určite každá činnosť je dopredu naprogramovaná. Kozmonaut, najmä v začiatkoch kozmonautiky, bol len výkonnou osobou, ktorej pripravovali všetko do podrobností vedci. A mňa skôr lákalo byť tým, kto môže formulovať otázky.
Prečo ste sa rozhodli pre štúdium astronómie?
Hlavnú úlohu zohrali dve veci. Prvou bola dvojzväzková kniha spomienok a postrehov o generálovi a astronómovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorú redigovali dr. Štefan Osuský a Bohdan Pavlů. Kniha vydaná Slovenským nakladateľstvom v roku 1938 trónila v našej domácej knižnici a vzbudila môj záujem o astronómiu. Druhým dôležitým predpokladom bol môj záujem o matematiku a fyziku vyjadrený aj úspechmi v okresných a krajských súťažiach a tak o mojom smerovaní bolo rozhodnuté.
Čím Vás oslovil M. R. Štefánik?
Už som spomenul, že dvojzväzková kniha spomienok a postrehov o generálovi a astronómovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi bola jedným z impulzov, prečo sa venovať astronómii. Štefánika chápem ako komplexnú osobnosť. Bol to predovšetkým štátnik, ktorý mal rozhodujúci podiel na vzniku Československa na troskách monarchie. Bol aj vojak, ktorý požíval úctu francúzskeho najvyššieho velenia. Ale to všetko vyplynulo z jeho úspešnej vedeckej kariéry. Keby mu do nej nezasiahla prvá svetová vojna, určite by bol významným svetovým astronómom. Napriek tomu, že mu bolo dopriatych len pár úvodných rokov vedeckej praxe, dokázal publikovať v časopise The Astrophysical Journal, čo je aj dnes mimoriadna udalosť. Jeho opakované namáhavé výstupy na observatórium na Mt. Blancu svedčia o obrovskej vôli a sebadisciplíne.
Mali ste v začiatkoch svojej kariéry vzory?
Keď to tak spätne hodnotím, tak som mal na začiatku svojej profesionálnej kariéry obrovské šťastie na svojho učiteľa. Vedúcim diplomovej práce na vysokej škole, vedúcim mojej rigoróznej práce i dizertačnej práce, ako aj mojím prvým vedúcim v zamestnaní nebol nikto iný ako profesor Ľubor Kresák. Tento, podľa mojej mienky, najúspešnejší slovenský astronóm všetkých čias, bol mimoriadne pracovitým človekom, ktorý už svojim prístupom vytváral okolo seba tvorivú atmosféru. Svojimi vedomosťami dokázal nasmerovať mladých kolegov na riešenie podstatných problémov v skúmanej problematike. K jeho žiakom patrili prakticky všetci vedeckí pracovníci zaoberajúci sa v 20. storočí výskumom medziplanetárnej hmoty na Slovensku. Počas prípravy dizertačnej práce som bol na pracovisku vo Vysokých Tatrách. Stačilo však raz za čas prísť za mojim školiteľom do Bratislavy a po poldňovej debate som odchádzal s nošou nápadov ako ďalej, ktorá mi vystačila aj na pol roka riešení.
Odkiaľ ste čerpali informácie vo Vašich začiatkoch?
Mojim prvým kontaktom s vážnou astronómiou bola učebnica astronómie (preklad z ruštiny) pre stredné školy od Voroncova-Veľjaminova. Pri dnešnom okliešťovaní výuky fyziky, matematiky a prírodných vied obecne, môže pôsobiť až neskutočne, že astronómia bola v 50. rokoch 20. storočia samostatným predmetom na jedenásťročných stredných školách.
Prvou astronomickou knihou, ktorú som si kúpil boli, Sadilove "Planety". A to, čo tento neúnavný pozorovateľ Slnečnej sústavy prezentoval v knihe, som si mohol naživo pozrieť v Coudé ďalekohľade hvezdárne v Banskej Bystrici. V tom čase som už chodil do astronomického krúžku pri hvezdárni, ktorého prvým vedúcim bol môj neskorší spolužiak a kolega, dlhoročný riaditeľ hvezdárne v Banskej Bystrici dr. Daniel Očenáš. Neskôr sa sformovala silná skupina pozorovateľov meteorov pod vedením Vladimíra Topinku, kde sme rástli observačne aj teoreticky.
Boli ste na niekoľkých študijných pobytoch v zahraničí. Ktorý bol pre Vašu kariéru najväčším prínosom a v čom?
Pobyty v zahraničí sú najdôležitejšie pre mladého vedca, u ktorého môžu významne ovplyvniť smerovanie výskumu. Za mojich mladých čias boli možné len pobyty v socialistickom bloku. Najviac mi pomohli dva – študijný pobyt v poľskej Varšave, kde v tom čase pôsobili významní vedci zaoberajúci sa dynamikou Slnečnej sústavy – prof. Bielicki, prof. Sitarski a dr. Ziolkowski, a študijný pobyt v tadžickom Dušanbe, kde som mal možnosť konzultovať vedecké problémy s poprednou kapacitou vo výskume komét – prof. Dobrovoľským. Neskôr ako už zrelý vedec som mal možnosť pracovať nejaký čas na popredných univerzitách v našom odbore - vo švédskej Uppsale a americkej Cornell University v Ithace.
Venovali ste sa fyzikálnym vlastnostiam komét, nelákalo Vás nadviazať na objavy komét zo Skalnatého Plesa z rokov 1946 - 1959?
Dnes je situácia celkom iná. Prakticky celý vedecký výskum je financovaný prostredníctvom grantov, kde už pri podávaní žiadosti musíte napísať, aké výsledky očakávate. Neviem o žiadnej vedeckej agentúre, ktorá by Vám financovala tak neistý projekt ako je hľadanie nových komét. Navyše aj medzi astronómami samotnými objav kométy nie je považovaný za vedecký výsledok. Takže keď to zhrnieme – dnes možno novú kométu objaviť ako vedľajší produkt pri inej astronomickej činnosti. Vzťahuje sa to dokonca nielen na ľudí, ale aj na prístroje. Dnes najúspešnejším objaviteľom komét je vesmírna sonda SOHO, ktorej primárnym cieľom je pozorovanie slnečnej aktivity. Na objavy komét sa špecializujú astronómi amatéri (mnohí veľmi úspešne), ktorí to robia ako koníčka a nie sú viazaní povinnosťou niečo objaviť. Nakoniec aj najúspešnejší objaviteľ komét v histórii J. L. Pons, ktorý v rokoch 1801-1827 objavil 37 komét nebol astronóm, ale vrátnik hvezdárne v Marseille.
Na Skalnatom Plese sa podarilo nájsť celkom 18 nových komét. Čo stálo za úspechom týchto objavov?
Objavovanie komét, to je predovšetkým obrovské zanietenie a vytrvalosť. Na objav jednej tatranskej kométy bolo potrebné stráviť pri ďalekohľade v priemere približne 200 hodín. 200 hodín sústredeného pozerania do binokulára a vyhodnocovania, či hmlovinku, ktorá sa mi v zornom poli objavila už poznám alebo nie. Tatranským astronómom pri ich objavoch komét veľmi dobre poslúžil Atlas Coeli Skalnaté Pleso 1950.0, ktorý so spolupracovníkmi zostavil prvý riaditeľ dr. Antonín Bečvář. A druhým dôležitým faktom bola existencia kvalitného svetelného ďalekohľadu – Somet Binar 25x100, výrobok firmy v českých Tepliciach bol špičkovým prístrojom.
Od roku 1995 prednášate astronómiu na VŠ v Košiciach. Je medzi mládežou záujem o štúdium astronómie?
Napriek všeobecnému poklesu záujmu o štúdium prírodných a technických vied, záujem o astronómiu pretrváva. Často vidím aj prípady, že horúci záujemca o astronómiu po dvoch rokoch všeobecného kurzu fyziky zistí, že sú aj iné zaujímavé fyzikálne odbory a tak pokračuje v štúdiu plazmy, pevných látok alebo napríklad biofyziky. Pre astronómiu to však nie je čistá strata, ako by si mohol niekto myslieť. Keďže stará láska nehrdzavie, väčšina týchto študentov si zachová kladný vzťah k astronómii aj pri štúdiu inej vedeckej disciplíny a my máme ďalších vzdelaných priaznivcov.
Ako je to s ich uplatnením?
Predovšetkým si treba uvedomiť, že ak sú v ročníku traja študenti, pre astronómiu je to silný ročník. Slovensko objektívne nepotrebuje vyškoliť desať astronómov ročne. Tých, čo začnú študovať, by som rozdelil na tri skupiny. V prvej sú tzv. romantici, ktorí astronómiu chápali ako niečo popisné na spôsob zemepisu a po zistení, že ide o náročnú fyzikálnu disciplínu zbalia kufre. Druhí sú pragmatici, ktorí si astronómiu zvolili, lebo to pokladali za prestížnu záležitosť. Po čase zistia, že ich zaujíma a z hľadiska spoločnosti aj prestíznejšie je niečo iné. Vysokú školu dokončia a keďže dostanú dobré základy z racionálneho uvažovania a vedia napr. aj programovať, uchytia sa ako kvalitní pracovníci napr. v bankách. Treťou skupinou sú nadšenci, ktorí už na základnej škole vedeli, že chcú robiť astronómiu a urobili všetko pre to, aby aj ich vedomosti boli na úrovni. Z tých sú potom naši kolegovia, učitelia VŠ a pracovníci osvetových astronomických zariadení.
V roku 2002 ste dostal nezvyčajný novoročný darček, bol po Vás pomenovaný asteroid. Čo pre Vás znamená asteroid (21802) Svoreň?
Je určite príjemné vedieť, že nejaký Svoreň priemeru 3,26 km poletuje v hlavnom páse asteroidov vo vzdialenosti 2,54 – 2,63 astronomických jednotiek od Slnka. Je to však hlavne dobrý pocit, že moji kolegovia z Modry doc. Kornoš a doc. Tóth, ktorí asteroid objavili, si cenia moje výsledky tak, že takéto pomenovanie navrhli. A po druhé pozitívne vnímam aj to, že komisia Medzinárodnej astronomickej únie tento návrh akceptovala a asteroid pomenovala mojim menom. V zdôvodnení boli práce, v ktorých som sa zaoberal určovaním fyzikálnych parametrov komét.
Čo by ste poradili tým, ktorých astronómia očarila, ale nie až do takej miery, aby ju vyštudovali a robili profesionálne, napriek tomu by chceli niečo viac, než sa len občas zahľadieť na hviezdnu oblohu?
Závisí to samozrejme na tom, aký balík peňazí chcú a môžu svojmu koníčku venovať. Niekomu stačí byť informovaný – v tom prípade možno doporučiť Kozmos, kde sa objaví informácia o každej horúcej novinke. Sú výborné stránky aj na internete, len treba dať pozor, aby sme sa nenechali zmiasť nejakým „odborníkom“, ktorý cez toto médium šíri svoje teórie, ktoré okrem neho nikto iný neuznáva. Pokiaľ chceme nielen počuť o vesmíre, ale niečo aj vidieť, máme dve možnosti.
Prvou finančne menej náročnou je kontaktovať niektoré z osvetových zariadení v okolí. Pri väčšine hvezdární fungujú astronomické kluby, kde sa záujemca môže venovať aj pozorovaniu zaujímavých javov ako napr. pozorovaniu meteorov, zákresom slnečných škvŕn, monitorovaniu dlhoperiodických premenných hviezd a pod. Najnáročnejším spôsobom, ale aj prinášajúcim najviac zážitkov, je obstaranie si vlastného astronomického ďalekohľadu a sledovanie vesmíru z vlastnej záhrady alebo balkóna. V kombinácii s dobrým digitálnym fotoaparátom možno získať vlastné zábery vesmíru a cez internet sa prezentovať aj na verejnosti.
Aká oblasť astronómie láka súčasných študentov, čomu sa chcú venovať profesionálne ?
Tu treba rozlišovať medzi prvotnými predstavami študenta a zameraním po absolvovaní prvých semestrálnych prednášok z astronómie. V rámci projektu ERASMUS väčšina z nich absolvuje aspoň jeden semester na zahraničnej univerzite (medzi našimi študentmi astronómie sú populárne Holandsko a Čechy), takže informácií, aby sa mohli slobodne rozhodnúť je dosť. Napriek tomu, ako by sme možno očakávali, len malá časť chce vytvárať modely vesmíru a pracovať v kozmologických tímoch. Našich študentov lákajú modely aktivity Slnka, objavovanie exoplanét a problematika blízkozemských asteroidov. Je to pravdepodobne dané tým, že toto sú témy, ktoré nadväzujú na oblasti, kde má slovenská astronómia dlhodobú tradíciu a študenti sa už v astronomických krúžkoch stretávajú hlavne s podobnou tematikou.
Pred desiatimi rokmi ukončil štúdium astronómie na UK v Bratislave talentovaný Peter Vereš. Okrem krátkeho obdobia pobytu na AGO v Modre niekoľko rokov pracoval v tíme PanSTARRS, tiež v JPL NASA. Rastie nám nejaký jeho nasledovník?
Výborný študent sa nájde prakticky v každom ročníku. Väčšina z nich potom pokračuje v treťom stupni VŠ. O jeho kvalite svedčí, že najlepší absolventi PhD. štúdia u nás (to bol aj prípad Vereša) sa uplatnia bez väčších problémov na kvalitných zahraničných pracoviskách. Problémom teda nie je nedostatok talentov a šikovných absolventov, ale problémom je to, že pokiaľ takýto mladý človek nemá rodinné alebo iné väzby, zo Slovenska odíde (Pittichová, Schunová-Lilly, Werner, Dudík, ...). Väčšinou sa vypracuje na také miesto v kolektíve v zahraničí, že o návrate na Slovensko ani neuvažuje.
V 60-tych rokoch založilo päť európskych krajín Európske južné observatórium (ESO). V ideálnych podmienkach v Čile vzniklo kvalitné pracovisko. Dnes má združenie 16 členov, od roku 2007 k nim patrí i susedné Česko, Poľsko sa pričlenilo pred dvoma rokmi. Slovensko chýba, prečo?
Financovanie vedy na Slovensku je dlhodobo na chvoste krajín EÚ a občas sú v tomto pred nami aj krajiny, ktoré namyslene považujeme za rozvojové. Takže pri množstve prostriedkov vyčlenených na astronomický výskum nie je reálne požadovať zaplatenie vysokého každoročného členského poplatku v ESO. Aj v prípade, že by nejakým zázrakom takéto prostriedky boli k dispozícii, množstvo slovenských astronómov, ktorí by z členstva v ESO profitovali je nízke. Najprv musí byť reálny tlak astronomickej obce, t.j. neformálne kontakty s ESO, a potom v ďalšej fáze možno uvažovať o členstve.
V októbri 2014 bol slávnostne uvedený do prevádzky 1,3 m teleskop na Skalnatom Plese. Boli do neho vkladané veľké nádeje, že konečne aj zo Slovenska bude možné výraznejšie prispieť k výskumu blízkozemských objektov. Odvtedy uplynuli dva roky a pozorovania nebežia. Aká je situácia, kedy očakávate začiatok pozorovaní?
Vždy keď dostanem otázku, či to netrvá už príliš dlho, sa snažím vysvetliť, že 1,3-metrový automatický ďalekohľad nie je žehlička, ktorú zapnem a pracujem s ňou. My by sme tiež už najradšej pracovali a získavali s ďalekohľadom pozorovacie údaje. Ďalekohľad postupne prechádza testovacími pozorovaniami. Komplikované sú aj postfokusové zariadenia, ktoré k ďalekohľadu boli zakúpené a tak postup nie je taký rýchly, ako by sme chceli. Od jesene už ďalekohľad pracuje - získava spektrá pomocou veľkého hranolového spektrografu. Máme už aj snímky vesmírnych objektov CCD kamerou. Verím, že už zanedlho sa dostaneme do štandardného režimu.
Aké sú parametre nového tatranského teleskopu?
Primárne zrkadlo má priemer 1,3 m, ohnisková vzdialenosť sústavy je 10,4 m, svetelnosť ďalekohľadu je f/8. Priemer zobrazovaného poľa viac ako 0,5 stupňa. Počas testov pri seeingu 2,7" vo výške 42º nad obzorom za 60 sekúnd ďalekohľad zachytil kvazar s jasnosťou 20,5 m. Pri ideálnom seeingu blízko zenitu by mali byť za 3 minúty zachytené hviezdy do 22 m.
Rýchlosť presunu z objektu na objekt je 20 stupňov za sekundu, hmotnosť ďalekohľadu 7,2 tony. Obidve Nasmythove ohniská sú vybavené derotátormi. Umiestnený je v pôvodnej 8-m východnej kupole observatória na Skalnatom plese, ktorá prešla modernizáciou, aby bol možný automatický pohyb štrbiny v súlade s nasmerovaním ďalekohľadu. Ďalekohľad je kvôli vylúčeniu otrasov na samostatnom pilieri izolovanom od budovy observatória, ktorý bol v hornej časti rozšírený na priemer 3 m. Prevádzkové podmienky – teplota medzi -20°C a +35°C, relatívna vlhkosť medzi 5% a 95%, nárazy vetra do 15m/s.
Ste dlhé roky v redakčnej rade časopisu KOZMOS, kde pravidelne informujete o novinkách vo výskume Slnečnej sústavy. Koncom minulého roka ste získal „Cenu za vedu a techniku“ v kategórii Popularizátor vedy. Čo Vás napĺňa viac - pedagogická činnosť alebo popularizácia?
Ja som predovšetkým vedec a až potom organizátor vedy, pedagóg a popularizátor. Najkrajší okamih vedeckej práce je, keď mám v rukách prvotne spracovaný pozorovací materiál a rozhodujem sa, ktorým smerom sa vydám pri jeho analýze, aby som dospel k odpovediam na položené otázky. Takže hlavná je veda – získať pozorovací materiál, spracovať, analyzovať a publikovať výsledky – do dnešného dňa som publikoval sám alebo v spoluautorstve 260 vedeckých a odborných prác. Samozrejme pedagogická práca je povinnou súčasťou práce vedca – bez nasledovníkov by získané výsledky nemali žiadny zmysel.
Učím na magisterskom stupni na UPJŠ v Košiciach a doktorandskom stupni UK v Bratislave. Vychoval som štyroch doktorandov – moje vedecké deti, všetci sú úspešní vedci v odbore. A mám už aj troch vedeckých vnukov, keď môj najstarší doktorand je úspešným školiteľom. Čo sa týka popularizácie, to považujem za povinnosť vedca, ktorou môžem splatiť spoločnosti láskavosť, že mi umožnila robiť celý život to, čo ma baví. Druhým dôvodom je to, že decízna sféra mnohokrát o našich výsledkoch vie len to, čo prenikne do médií. Takže byť videný je dôležité pre získanie podpory pre činnosť Astronomického ústavu.
Svet internetu radikálne zmenil situáciu printových médií. Niektoré zanikli, iné prechádzajú na elektronickú formu. Je internet hrozbou pre časopis KOZMOS? Ako vidíte budúcnosť časopisu ?
Zatiaľ to ako hrozbu nevnímam. Náklad časopisu, aj keď pomaly, rastie. A veľmi dobré odozvy a veľký okruh čitateľov máme aj v Česku. Kozmos pri dvojmesačnej periodicite nemôže samozrejme konkurovať internetu s jeho okamžitými reakciami na aktuálne objavy. Má však výhodu dostatočne veľkého priestoru na to, aby autor článku mohol nový objav zasadiť do patričných súvislostí, aspoň v kocke vysvetliť použité fyzikálne princípy a umožniť tak čitateľovi, aby sám posúdil dôležitosť objavu pre ďalší pokrok v astronómii.
Mimoriadne dôležité sú originálne články slovenských a českých autorov, prípadne aj zahraničných autorov napísané priamo pre Kozmos. Na rozdiel od prekladov (aj keď z popredných zahraničných populárnovedeckých časopisov) umožňujú vložiť autorské komentáre a oboznámiť čitateľa s príspevkom slovenskej astronómie k danej téme. Budúcnosť Kozmosu teda vidím v optimistických farbách. Dôležité je, aby si zachoval serióznosť a nepodľahol bulvárnemu tlaku ostatných, aj printových, médií.
Pojem 7 perál astronómie pochádza od českých amatérskych astronómov a označujú ním výnimočné astronomické úkazy, ktoré osobne pozorovali, prípadne by radi pozorovali. Ktoré by boli tie Vaše perly astronómie?
Ja nie som celkom prívržencom takýchto výberov. To, ktorý astronomický úkaz vzbudí vo Vás dlhodobý zážitok, na ktorý dlho spomínate, závisí od mnohých aj sprievodných okolností, ale najmä od toho, čo o úkaze viete, ako ste na jeho pozorovanie pripravení. Dnes sa organizujú napr. za slnečnými zatmeniami alebo prechodmi Merkúra a Venuše pred slnečným diskom expedície do vzdialených oblastí, na lodiach do stredu oceánov, alebo na vysoké pohoria. Veľakrát ide o komerčne ladené akcie, kde je značná časť účastníkov, ktorí si môžu expedíciu finančne dovoliť (a potom sa tým patrične chváliť vo svojom okolí) a len malá časť ľudí, ktorí o úkaze už niečo vedia a jeho pozorovanie je vyvrcholením ich celoživotného úsilia. Takže ja by som určite z toho, kto, koľko a akých astronomických úkazov videl, nerobil žiadne preteky.
Keby som mal povedať za seba – veľký dojem na mňa urobil postupujúci tieň – tmavá stena, ktorá postupne pohlcovala krajinu pri úplnom zatmení Slnka v roku 1999 pri meste Paks v Maďarsku, alebo začiatok dažďa Leoníd v roku 1966 na Skalnatom plese s hodinovou frekvenciou 126. Krásne úkazy boli umocnené informáciami – pri zatmení Slnka informáciou od dlhoročného pozorovateľa zatmení kolegu dr. Rušina, čo počas zatmenia sledovať (že zaujímavý nie je len pohľad na strácajúci sa slnečný kotúč), pri meteorickom daždi a krútiacich sa až 10-minútových stopách vo vysokej atmosfére poznatkami sprostredkovanými prof. Kresákom vedúcim našej pozorovateľskej skupiny pracovníkov Astronomického ústavu SAV a študentov.
Veľkým zážitkom pre mňa bolo tiež nájdenie úlomkov meteoritu Košice, keď som si uvedomil, že kamienky, ktoré som našiel a držím v ruke, ešte pred tromi týždňami boli súčasťou medziplanetárneho priestoru.
Dôležité nie je to, či práve vidíme na oblohe nejaký mimoriadny úkaz, ale to, či v dnešnom zhone (ktorý si mnohokrát sami vytvárame) si nájdeme čas a na oblohu sa občas pozrieme. Veľmi lapidárne to povedal akademik Ambarcumjan – citujem z knihy Jiřího Grygara Vesmír je náš svět: „Človek sa odlišuje od prasiat mimo iného aj tým, že občas dvíha hlavu a pozerá sa na hviezdy.“