Jedinečný astrofotograf a popularizátor vedy z Košíc
Ak by si každý našiel čas na to, aby sa pozeral na nočnú oblohu, na západ a východ Slnka, na Mesiac, či hoci len tak počúval šum vetra a strávil nejaký čas v prírode, tak svet by bol krajším miestom.
Tomáš Slovinský
Hoci nebeské úkazy pozoruje od detstva, intenzívnejšie sa začal venovať astronómii len pred pár rokmi. Spod kupoly prenosného planetária prináša zážitok z nočnej oblohy rôznym skupinám, od škôlkarov až po dospelých. Do sveta astrofotografie ho priviedlo poznanie, že zrkadlovka zachytí oveľa viac z hviezdnej oblohy ako ľudské oči. Odvtedy tú krásu zachytáva a zdieľa na prekrásnych fotkách v zmysle hesla “Astronómia pre všetkých”. Jedinečný astrofotograf a popularizátor, Tomáš Slovinský.
Detské predstavy, čím by sme chceli byť až vyrastieme, bývajú rôzne. Ty si chcel byť kozmonaut, smetiar, či pretekár formuly 1. K astronómii si sa dostal až v dospelom veku. Aké boli tvoje začiatky s astronómiou?
V detstve som pozoroval nejaké úkazy, meteorické roje, zatmenia, ktoré boli z nášho územia dostupné. Zaujímal som sa o vesmírne záhady, asi ako každý človek. Vždy ma to lákalo, samotná nočná obloha a jej pozorovanie.
Moje prvé vážnejšie stretnutie s astronómiou bolo okolo roku 2016. Vtedy som sa stretol s astronómkou Viktóriou Zemančíkovou a spoločne sme začali vymýšľať vzdelávací projekt - bol to môj prvý profesijný kontakt s astronómiou. Hoci astronomické vzdelanie doposiaľ nemám, momentálne študujem na Pomaturitnom štúdiu astronómie (PŠA) v Hurbanove. Samovzdelávaním som sa snažil toho načerpať čo najviac. Kolegyňa ako astronómka mi pomohla vo veľa veciach a nasmerovala ma. Spolu sme založili projekt Prenosné planetárium. Keď človeka raz niečo fascinuje, ide to samé :)
Ako samotné slovo “prenosné” naznačuje, od klasického planetária sa líši svojou mobilitou. Je to vlastne nafukovacia kupola, s ktorou chodíte medzi ľudí a ponúkate im nezvyčajný zážitok...
My sme najprv planetárium prevádzkovali pod hlavičkou mojej s.r.o.čky a pred dvoma rokmi sme založili aj Občianske združenie Astronómia pre všetkých, aby sme to oficiálne mohli robiť takto - ako praví nadšenci astronómie. Samotný projekt už bežal dva-tri roky predtým.
Naše planetárium nie je jediné, takýchto nafukovacích planetárií je na Slovensku viac. My sme sa snažili ísť vlastnou cestou, teda nielen zohnať programy, ale pokúsiť sa ich priamo vytvoriť. Zistili sme si učebné osnovy, čo sa učia v materských školách, na základných a stredných školách a na začiatku sme mali podľa toho zamerané programy. Na ZŠ o slnečnej sústave, pre druhý stupeň o čiernych dierach, to čo im pasuje na učebné osnovy, aby sme posilnili vzdelávací proces. Neskôr sme začali robiť programy aj z iných oblastí. Napr. máme programy o environmentálnej výchove, kolobehu vody, či o ekológii.
Čo bolo impulzom pre vznik projektu?
Impulz vzišiel od mojej kolegyne. V minulosti pracovala na viacerých hvezdárňach a keď sme sa stretli, začali sme sa zamýšľať, čo chýba slovenským školám, čo by im pomohlo. A toto sa nám zdalo ako veľmi dobrý nápad. Sú školy vo veľkých mestách, kde planetárium majú a deti tam majú možnosť spoznať hviezdnu oblohu - dozvedieť sa niečo o vesmíre. Na Slovensku je však len osem takýchto miest. Takže je strašne veľa škôl, ktorých žiaci sa tam nedostanú, či už z dôvodu vzdialenosti, či z iných príčin. A to naše planetárium umožní, aby sme my prišli priamo k nim. Rozhodli sme sa ponúkať digitálnu projekciu, školy si môžu vybrať z našej ponuky čo ich najviac zaujme. S týmto projektom fungujeme už piaty rok. V lete mávame premietania aj v exteriéri - pre rôzne tábory, obce, ale aj firemné akcie. Rok 2020 bol kvôli covidu však veľmi poznamenaný.
Takto popularizujete astronómiu pre rôzne vekové skupiny od škôlkarov až po dospelých. U koho máte väčší úspech?
Najväčší úspech máme na základných školách, ale tiež v materských škôlkach. Naša kupola má zvnútra priemer 5 m. Deti tam sedia na podložkách, dospelí ležia na lehátkach. Kapacita je 15 dospelých a 20 až 25 detí. Ak by sme si zaobstarali väčšie planetárium, tak sa už do niektorých škôl nevmestíme, lebo nedisponujú takými priestormi. Z hľadiska rozmeru to môže niektorým dospelým pripadať ako malá kupola. Ako keby to bolo určené len pre deti. Ale opak je pravdou. Už keď sú vnútri a vidia náš program, tak už aj pre nich to je zážitok, hoci na začiatku bývajú skeptickí. Naše predstavenia majú rozhodne čo povedať aj dospelým. V podstate všetky vekové kategórie si prídu na svoje. Dokonca sme mali pár úspešných akcií priamo vo Vysokých Tatrách na Skalnatom plese.
Čo je najväčšou odmenou pre popularizátora?
Najväčšou odmenou je keď mi niekto napíše, že sa začal zaujímať o hviezdnu oblohu na základe nášho predstavenia v planetáriu, alebo mojich fotografií. Ľudia mi píšu, že vďaka mojim fotografiám videli naživo Mliečnu cestu, zodiakálne svetlo, alebo sa dozvedeli kedy pozorovať meteorický roj. A oni tú informáciu odovzdávajú ďalším a ďalším ľuďom. Snáď sa prestanú venovať blbostiam a “smotánke” v telke a začnú viac inklinovať k hodnotám, ktoré sú človeku prirodzene bližšie. A to je príroda a svet okolo nás. To je tá odmena.
Prečo si sa prihlásil na pomaturitné štúdium astronómie (PŠA)?
Absolvent tohto štúdia sa môže zamestnať na hvezdárni, či v planetáriu, môže robiť popularizačnú činnosť v podobe akej ju vykonávame aj my s kolegyňou. Rozhodol som sa pre štúdium PŠA najmä kvôli prednáškam. Živé prednášky sú omnoho lepšie ako povedzme čerpanie informácií z internetu. Žijem v Košiciach a keď sa chcem dostať na prednášku o astronómii, nemám veľa možností. Raz do mesiaca sa tu robí tzv. Space::Talk, čo je vlastne prednáška pre záujemcov o vesmír ako taký, vesmírny výskum a inžinierstvo. Je to super, proste ísť niekam raz mesačne na pár dní a mať viacero prednášok naraz. A tak to je na PŠA. Počuť veľa vecí od odborníkov, dozvedieť sa niečo nové. Človek sa predsa učí celý život. Ten prvý ročník prebiehal dobre a ten druhý je veľmi poznačený covidom.
Tvoje popularizačné aktivity nekončia prezentáciou nočnej oblohy v planetáriu. Čomu sa ešte venuješ?
Pomocou prenosného planetária sa snažíme spostredkovať krásy vesmíru, fyziky a prírody. Zameriavame sa hlavne na žiakov a študentov, ale tiež na bežných ľudí, širokú verejnosť a zoznamujeme ich so základnými znalosťami o vesmíre, o slnečnej sústave, o vzniku vesmíru. Ale nedá sa povedať, že by ma dokázala napĺňať len táto jedna jediná činnosť. Som zrejme až príliš fascinovaný nočnou oblohou na to, aby som sa o ňu nezaujímal inými spôsobmi :). Venujem sa astrofotografii, píšem rôzne články a robím prednášky. Práve astrofotografia dokáže osloviť mnohých a to jednoduchým spôsobom.
Tvoje články sa pravidelne objavujú v populárno-náučnom mesačníku Quark, občas prispievaš i do časopisu KOZMOS. Akým témam sa venuješ?
Do Quarku píšem priemerne každý druhý mesiac článok približne na dvojstránku, plus každý mesiac mám fotografiu a krátky text k Astrokalendáriu, ktorý robí moja kolegyňa, s ktorou sme založili planetárium. V podstate sa snažím čitateľom Quarku sprostredkovať aktuálne úkazy na oblohe, písal som o zodiakálnom svetle, o kométe NEOWISE, o airglowe, či o paralaxe. Väčšinou sa venujem tomu, čo je práve vidieť na nočnej oblohe, na čo sa konkrétne zamerať.
Do povedomia širšej verejnosti si sa dostal svojimi fotografiami. A tie sa objavujú pravidelne i v Quarku. Čo tam bolo skôr – tvoj článok alebo fotografia? Ako si sa k tomu dostal?
Moje fotografie boli prvé, ja som začal v podstate prispievať do Astrokalendária. Oslovila ma kolegyňa s tým, že ona píše každý mesiac rubriku “Astrokalendárium” a má veľký problém zohnať aktuálne fotky oblohy, ako to na nej momentálne vyzerá. S tým, že sa to píše dva mesiace v predstihu, k textom sú potrebné fotky z minulého roka, presne načasované k téme článku. Takto začala moja distribúcia fotografií do Quarku. Môj úplne prvý článok si dobre pamätám a paradoxne nebol o nejakom úkaze, ale o mojom výlete na La Palmu a o reportáži z návštevy tamojšieho observatória.
Foteniu sa venuješ už roky, ale na nočnú oblohu si zamieril objektív fotoapaprátu pomerne nedávno. Spomínaš si na svoju prvú astronomicky ladenú fotografiu?
O astrofotografiu som sa začal zaujímať prvými pokusmi asi pred štyrmi rokmi. U mňa na záhrade som skúšal namieriť svoju starú zrkadlovku k nočnej oblohe a len tak z večnej zvedavosti som si chcel vyfotiť hviezdne nebo. Bol som fascinovaný tým, koľko objektov dokáže tá zrkadlovka zachytiť v porovnaní s tým, čo vidíme voľným okom. Hviezd bolo podstatne viac a práve tento moment ma priviedol do sveta astrofotografie. Chcel som vedieť, kam je schopná zájsť dobrá technika, lepšie znalosti a vedomosti. Tak som po tom začal viac pátrať. S fotografiou som začínal len veľmi amatérsky, ked som si na svoje turistické výlety nosieval zrkadlovku. V tomto kontexte sa mi naskytlo úžasné spojenie mojej práce, vecí, ktoré ma bavili, a o ktoré som sa zaujímal.
Mal si v začiatkoch fotografovania nejaké vzory? Ktorí astrofotografi ťa oslovovali?
V podstate tých istých ľudí, ktorých som obdivoval vtedy, obdivujem aj teraz. Okrem Petra Horálka, je to napr. Babak Tafreshi, ktorý má veľmi pekné a prirodzené fotky. Pre mňa je veľmi dobrým fotografom aj Yuri Beletsky, známy bieloruský astronóm a fotograf žijúci v Čile. To sú moje najväčšie fotografické vzory vôbec. K nim som inklinoval vtedy, inklinujem k ním aj teraz a zrejme teda aj budem. Musím však povedať, že v poslednej dobe je extrémne veľa dobrých fotografov. Sledujem rôzne skupiny na Facebooku a každá krajina má nejakého výnimočného fotografa, ktorý sa tomu venuje na vysokej úrovni.
Rozhodnutie zdokonaliť si svoje fotografické zručnosti ťa priviedli na workshop známeho českého astrofotografa, už spomínaného Petra Horálka. Nie náhodou začali následne vznikať tvoje čarovné fotografie hviezdnej oblohy…
Workshop Petra Horálka v Beskydách som absolvoval dvakrát. Bola to skvelá príležitosť učiť sa od neho, keď si človek uvedomí jeho kvality. To čo robí je fakt skvelé. Dostal som šancu vidieť jeho tvorbu, počuť jeho rady a všetky jeho skúsenosti. Získal som tam základy, ktoré aplikujem doteraz. Ako samoukovi by mi to trvalo podstatne dlhšie. V budúcnosti dúfam, že sa viac priblížim k tomu, čo robí Petr.
Na tvojich fotografiách je evidentný rukopis Petra Horálka. Bola účasť na jeho seminároch míľnikom v tvojej kariére?
Určite áno, pretože on je výnimočný astrofotograf. V tom, že zachytáva oblohu úplne inak než ostatní. Zatiaľ čo iní sa vyslovene ženú povedzme za nejakou peknou a umeleckou kompozíciou, tak on sa práve snaží zachytiť nočnú oblohu čo najčistejšie, fyzikálne najkorektnejšie. Počas svojich ciest navštívil už rôzne úžasné miesta. Pre mňa to bol určite veľký mílnik.
Aké je tvoje prístrojové vybavenie?
Moje vybavenie je relatívne jednoduché. Je bežne dostupné a obľúbené, je to modifikovaný fotoaparát Canon 6D. To znamená, že vnútoný predradný filter je nahradený upraveným filtrom značky Baader. Vďaka modifikácii fotoaparát zachytí to, čo je už za hranicami schopnosti ľudských očí. Prvým základným rozdielom je, že naše oči v noci nevidia farby slabších svetelných zdrojov. Kvôli tomu sa nám nočná obloha javí bezfarebná. V skutočnosti je však preplnená rôznymi farbami. Azda najväčší rozdiel je však ten, že takto upravený fotoaparát zachytí stopy žiariaceho vodíka na nočnej oblohe. Jedná sa o “červené machule”, ktoré môžeme na väčšine astrofotografií pozorovať. Čo sa týka objektívov, mojou obľúbenou značkou je Sigma. Od tohto výrobcu zo série Art vlastním hneď 3 kusy - 28mm f/1.4, 50mm f/1.4 a 85mm f/1.4 . Pri fotení občas používam aj montáž, ktorá sleduje pohyb hviezdnej oblohy a umožní predĺžiť expozíciu. Vďaka tomu na fotografiách dokážu vyniknúť i jemnejšie detaily.
Môj fotoaparát som kupoval ako použitý. Hoci sa vývoj fotoaparátov od uvedenia Canon 6D na trh posunul úplne inam a dnes už nájdeme fotoaparáty citlivejšie na svetlo, Canon 6D je stále úplne ideálny pre astrofotografiu. Dôvodom je, že dáva skutočne prirodzené dáta. Farba nočnej oblohy je u tohto prístroja veľmi prirodzená. Z hľadiska korektnosti teda rozhodne víťazí.
Vďaka sociálnym sieťam dnes nie je problém obdivovať nádherné astrofotografie z celého sveta. Na Facebooku sú napríklad skupiny ako Landscape Astrophotography a Nightscaper, kde jednotliví autori zdieľajú svoje práce. Využívaš tieto miesta na inšpiráciu?
Sledujem najmä skupinu Nightscaper. Inak je toho veľa a dúfam, že mám celkom dobrý prehľad, čo robia ostatní. Často sa inšpirujem nejakou kompozíciou, alebo zvláštnym zachytením určitého úkazu. Celkovo sa snažím nachádzať inšpiráciu všade, kde sa dá, niekedy je zdrojom samotná príroda.
Kvôli svetelnému znečisteniu na Slovensku je len málo miest s kvalitnou tmavou oblohou. Vravíš, že Petr Horálek cestuje za fotením na šialené miesta. Predpokladám, že ty tiež. Kedy a kde si cestoval za astrofotografiou prvýkrát?
Bolo to na grécky ostrov Mykonos. To boli moje astrofotografické začiatky a zážitky s tmavšou oblohou. Z dnešného pohľadu tie snímky neboli žiadna sláva, ale tešilo ma to, že som videl peknú a tmavú nočnú oblohu, a že som si teda niečo vyskúšal aj vyfotiť. Neskôr som cestoval na Kanárske ostrovy, konkrétne na La Palmu a Tenerife, na Sardíniu, na Krétu či do Čile.
Kam plánuješ vycestovať najbližšie?
Ťažko povedať. Vlani som sa chystal na viaceré miesta, ale nevyšlo to. Veľmi rád by som sa však vrátil do Čile. V marci 2020 som mal cestovať priamo do púšte Atacama, čo je v podstate najlepšie miesto na pozorovanie, či fotografovanie nočnej oblohy na Zemi. Dva dni pred odletom, keď už som mal všetky veci pobalené, nám zrušili let. V tom čase na Slovensku síce covid ešte rozšírený nebol, Amerika už rušila všetky tranzity. A tak zakázali lety z Európy. Práve Čile je to miesto, ktoré mám v hlave dlho a nad čím premýšľam denno-denne.
Z rôznych cestovateľských prednášok a videí ma celkovo zaujala Južná Afrika. Tam by som sa raz tiež rád vybral. Ale Čile je momentálne moja priorita.
Robíš čarovné fotografie, kde spájaš krásu hviezdnej oblohy s okolitou prírodou a s človekom. Ak by sa však divák postavil na miesto, kde si stál ako fotograf, bol by možno sklamaný. Nevidel by to isté, čo zobrazuje fotografia. Nie je to tak trocha podvod na divákoch?
Určite to nie je podvod. Myslím si, že to, či by bol sklamaný, je relatívne. Pretože niektorí ľudia, ktorí tú nočnú oblohu vidia z mesta a poznajú ju len tak, že na nej vidia 40 - 50 hviezd a potom si pozrú fotografiu, berú to ako niečo úplne nereálne. Keby sa však postavili na to miesto, kde tá fotografia vznikla, tá obloha sama o sebe by bola pre nich veľmi pekná. Hlavne by z toho boli nesmierne prekvapení, že toto dokážu vidieť podobne voľným okom.
Ono to nie je podvod, ľudia totiž majú tendenciu považovať za reálne iba to, čo vidí naše oko. To je síce v poriadku, ale to je realita definovaná pre ľudské oko. Realita vo všeobecnosti nekončí tam, kde končia schopnosti našich očí. A práve astrofotografia je dobrá v tom, že zachytáva aj to, čo očami nevidíme. Vlani som bol na Kréte a moja kamarátka tam videla prvýkrát skutočnú tmavú nočnú oblohu, akú dovtedy videla iba na fotografiách. Nádherná Mliečna cesta ňou zarezonovala natoľko, že sa jej len veľmi ťažko odchádzalo domov.
Celkovo sa snažím zdôrazňovať, že moje fotografie nie sú zdaľeka žiadnou fotomontážou. Prečo očami nevidíme to isté čo zachytí fotoaparát? Dôvodom je rozdielna citlivosť ľudského oka a prístroja. Rozdielne limity a spôsoby zachytávania a spracovania fotónov. Obloha z miest, kde ju zachytávam je skutočne veľmi pekná aj voľným okom. Niekedy je ten najväčší rozdiel len vo farbách. Dá sa teda povedať, že dobrému zraku za vhodných podmienok neuniknú nádherné detaily a najväčší rozdiel bude vo videní farieb.
Pri pohľade na Mliečnu cestu vidíme pás tiahnuci sa cez celú oblohu. Na fotkách má však často tvar výrazného oblúka. Prečo je to tak?
Vysvetlenie je veľmi prosté. Panoramatické snímanie trocha skresľuje perspektívu. Ale na jar a začiatkom leta môžeme skutočne pozorovať oblúk vychádzajúcej Mliečnej cesty bez toho, aby sféru skresľovala fotografia. Na oblohe sa práve vtedy tiahne zo severu na juh cez východný obzor.
Spomínal si, že nie si lovec fotiek, ale skôr si užívaš miesto a samotný pohľad...
Mne sa s fotografickými cestami spájajú rôzne zážitky. Práve tým, že nie som typ, ktorý by číhal len za fotografiou a nič iné ho nezaujímalo. Strašne si užívam dobré podmienky a popri tom pozorujem úkazy na oblohe. Mal som viacero takých fotení, ktoré mi zostali hlbšie v pamäti. Niekedy sú to úplne jednoduché veci. Nemusí to byť niečo extrémne špeciálne, úplne nádherný úkaz, aby som si to zapamätal. Minule som vychytal extrémne dobré podmienky pri Telgárte v Nízkych Tatrách. Fotografoval som tam zodiakálne svetlo. Ten zodiak bol taký krásny, aký som ešte v živote nevidel. Bola neuveriteľne jasná obloha, neskutočne čistá, pekné prostredie, sneh naokolo, ticho, kľud. A to v človeku zanechá skutočne peknú spomienku.
Nemusí to byť teda vyslovene výnimočný úkaz, no pamätám si aj pekné meteorické roje, ktoré som fotografoval a pozoroval. Fotografovať meteorické roje je skvelé. Človek proste nastavi fotoaparát, aby sám zachytával meteory, pohodlne sa usadí a čaká čo sa na nebeskej sfére začne diať. A to je na tom skutočne krásne. Pri plánovaných úkazoch človek tuší, čo sa stane a ako to bude vyzerať. Pri meteorických rojoch je to celé o náhode, proste môžeš čakať štyri dni na nejaký skvelý bolid a nepadne. Inokedy sa len zapozeráš na oblohu a zažiari tak jasný meteor, že si to zapamätáš.
Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) prevádzkuje webovú stránku Astronomická snímka dňa (Astronomy Picture of the Day, APOD). Odborníci denne vyberajú iný obrázok, ktorý dopĺňajú krátkym vysvetlením.
K Vianociam v roku 2019 si dostal špeciálny darček – na Štedrý deň získala tvoja fotografia ocenenie APOD. Astronomická snímka dňa NASA. Bola to fotografia “Múzeum slovenskej dediny v Zuberci”. Je to tvoj najkrajší vianočný darček?
Bol určite veľmi dobrý. V podstate každý astrofotograf chce v podstate uspieť v APODe. Ja som sa z toho extrémne tešil a zároveň som si to samotné fotografovanie nesmierne užil. Skanzen Oravskej dediny je moje obľúbené miesto a od detstva som ho navštívil aspoň 6-krát. O to viac ma tešilo, že ako fotografia Štedrého dňa uspela táto lokalita :).
Prišla jar 2020 a NASA si vybrala tvoju v poradí druhú snímku za APOD. Čím zaujala, že si ju zvolili?
Chcel som jednoznačne poukázať na problém svetelného znečistenia. Nesmierne ma potešilo, že sa môj odkaz dostal do celého sveta. K fotografii som spracoval aj článok a publikoval ho v časopise Kozmos. Článok niesol myšlienku, že “strácame hviezdy”. Tento odkaz zvyknú média v rozhovoroch a zmienkach o mne veľmi často používať. Hviezdy totiž skutočne nestrácame (hoci aj o tom by sa dalo polemizovať :)). Pohľad k ním však na obrovskom území Zeme prežiari svetelné znečistenie. Fotografia vznikala na 6-tich rôznych miestach v priebehu viacerých nocí. Za použitia identických nastavení fotoaparátu a post-procesu som sa snažil zhotoviť unikátnu panoramatickú snímku a poukázať na daný problém. Zaujímavé je, že pri dlhej expozícii dokázal fotoaparát priamo v Košiciach zachytiť len prepálené biele svetlo (fotografia naľavo). Na opačnej strane vidieť krásnu tmavú a kontrastnú oblohu z najtmavšieho miesta na Slovensku – z parku tmavej oblohy Poloniny.
Ako sa vlastne taká fotka APOD vyberá?
Je to rubrika, kam môže každý fotograf zasielať fotografie. Nie je asi vhodné posielať hocičo, ale to, čo sám uzná za vhodné. Ono je to totiž veľmi ťažké - denne im tam musí chodiť kvantum fotografií. Väčšina fotografií publikovaných na APOD pochádza z vedeckých pracovísk, ako napr. z Hublleovho teleskopu, z družíc a sond, občas sa dostane aj na krajinárskych fotografov. Občas je to o šťastí, o náhode, no častokrát o fyzikálnej korektnosti, aktuálnosti a jedinečnosti.
Dá sa vopred tušiť, ktorá fotografia zaujme komisiu a vyberú ju?
Väčšinou vyberajú snímku, ktorá má edukačnú hodnotu. Čiže, keď niekto príde s niečim novým, čo má vzdelávací impakt, alebo zobrazuje nejaké originálne územie, ktoré doteraz nebolo zachytené, tak je šanca, že túto snímku vyberú ako APOD. Musí to byť niečo unikátne, aktuálne. Ono je to veľmi individuálne. Nikdy som to vopred netušil. Raz som dúfal, to bolo práve tá panoráma svetelného znečistenia. Fotografia mi zabrala množstvo práce a tajne som dúfal, že svet uvidí môj odkaz.
Za obdobie jedného roka a niečo získali tvoje fotografie toto prestížne ocenenie celkom päťkrát. Kedy si si uvedomil, že už aj ty si uznávaný astrofotograf a že tiež patríš medzi tých, ktorých si donedávna len obdivoval?
Práve teraz, keď to počujem (smiech). Nie som však jediný Slovák, ktorý bol takto ocenený. V minulosti mali fotku dňa aj Juraj Tóth s meteorickým rojom Leonidy (1998), Vojtech Rušin so slnečnou korónou (2009), Ondrej Králik so zachytením zodiakálneho mosta z Chopku (2017) a pred pár dňami Robert Barsa s panorámou južnej oblohy z púšte Atacama, Čile. Je však fakt, že mne sa to v krátkom čase podarilo s piatimi fotografiami. A to ma rozhodne veľmi motivuje pustiť sa do ďalšej práce, ktorá je často náročná. Či už na množstvo času, úsilia, ale aj finančných prostriedkov.
Petr Horálek cestuje za slnečnými zatmeniami roky. Naposledy v decembri minulého roka to bolo do Čile. A členom tejto výpravy si bol i ty. Bola to tvoja prvá cesta za úplným zatmením?
Zatmenie Slnka som už videl, ale len čiastočné, do úplneho chýbali pomyselné 3 % slnečného disku, ktorý zakrytý nebol. Prvé zatmenie som pozoroval ako malý chlapec v roku 1999 a potom druhé v roku 2006. V roku 2020 tak malo nastať konečne prvé úplné zatmenie Slnka, ktoré moje oči uvidia. Expedíciu, ktorú som za zatemním do Čile absolvoval však zmarilo počasie a zdá sa, že si na tento zážitok ešte budem musieť istý čas počkať. Najbližšie by to bolo tento rok v Antarktíde. Dostať sa tam bude nesmierne náročné, bude to veľmi drahé a vyzerá to tak, že tam sú ešte menšie vyhliadky na dobré počasie, než tomu bolo v roku 2020 v Čile. Minúť viac ako 20 000 €, čo človek nezarobí za rok, s malou vyhliadkou jasného počasia je len pre skutočných fajnšmekrov.
Ja predpokladám, že moje ďalšie zatmenie bude zrejme v roku 2023, alebo o rok na to. V roku 2023 v Austrálii pôjde totalita cez Papuu-Novú Guineu, tam cez nejaké maličké ostrovy a cez úplný severozápadný cíp Austrálie. Bude to veľmi krátke zatmenie, úplná fáza bude trvať len niečo cez minútu. Nasledujúci rok bude úplné zatmenie v Mexiku. To bude práve veľmi pekné zatmenie s dĺžkou cez 4 minúty, vtedy nastane maximum 11-ročného slnečného cyklu, takže sa očakáva, že to bude veľká pecka. A v roku 2026 bude úplné zatmenie v Španielsku. To bude pre Slovákov veľmi dostupné, bude to určite pekný zážitok pre mnohých z nás.
Počasie vám neprialo a pozorovanie úplného zatmenia Slnka nevyšlo. Bolo to veľké sklamanie?
Zatmenie Slnka bolo jednoznačne sklamanie. Deň pred zatmením bolo jasno, sem tam sa pritrafila nejaká vysoká oblačnosť. Keby tá prišla počas zatmenia, tak je to úplne v pohode. Deň zatmenia však vyzeral úplne inak. Na celom území Čile v páse totality pršalo. Avšak hneď pár minút po tom ako skončila úplná fáza zatmenia sa vyjasnilo a videli sme už iba čiastočné zatmenie. Iba pár minút nás delilo od pozorovania úplnej totality. Škoda a veľká.
Práve zatmenie malo byť odškodnenie za ten celý minulý rok. Nesmierne sme sa tešili, že sme sa vôbec do Čile napokon dostali. Bola za tým dlhá náročná technická príprava, veľa vynaložených síl a finančných prostriedkov. Plánovali sme zaznamenávať zatmenie aj na vedecké účely. Mali sme to detailne premyslené a pripravené. Dali sme si skutočne záležať. Nakoniec to bolo čisté zúfalstvo. Od dobrého počasia nás delillo nejakých pomyslených 100 km, na druhej strane Ánd, v Argentíne. Žiaľ povolenie na vstup do krajiny sa nedalo získať.
Nasledujúca noc ti však predsa len priniesla úspech. Tam a vtedy vznikla tvoja, v poradí, piata snímka APOD. Čo si zachytil na tej snímke?
Z miesta, kde sme čakali na úplné zatmenie bol viditeľný aktívny vulkán. Pri našom príchode do Čile bolo zamračené a táto sopka sa nám istý čas skrývala za oblakmi. Dúfal som však, že sa počasie vylepší a budem ju môcť odfotografovať aj v noci. Hneď ako skončilo zatmenie, začalo sa vyjasňovať a následne až do konca výletu bolo jasno. Takže aspoň toto nám akurát vyšlo, po zatmení sme sa k sopke Villarrica vydali a mali sme veľmi dobré podmienky.
Na ocenenej fotografii sa nachádza sopka Villarrica. Vidieť je dokonca aj jej vulkanickú aktivitu. Svetlo z jej jadra nascvecovalo výpary, čo bolo krásne pozorovateľné aj voľným okom a bola to vlastne prvá vec, čo ma v daný moment upútala. Bolo krásne vidieť aj sýtu ornažovú farbu, akurát voľným okom to nebolo statické ako na fotografii, no práve ešte dynamickejšie. Bol to veľmi pekný zážitok. Na fotografii sa okrem iného nachádza tá časť oblohy, ktorú my z našich končín nevidíme. Súhvezdie Južný kríž, nádherná a jasná hmlovina Carina, tmavá hmlovina Uhoľné vrece a vpravo od sopky vykukuje aj hviezda alfa Centauri. Celá táto oblasť oblohy je naozaj veľmi pekná, najmä voľným okom. Tento moment sa proste nedal nezachytiť :))
V jednom rozhovore si spomínal svoje tri najobľúbenejšie snímky. Jedna z nich zachytáva pohyb kométy NEOWISE nad Vysokými Tatrami. Porozprávaj nám ako vznikol ten nápad. Ako prebiehalo samotné fotenie?
S nápadom pravidelnej dokumentácie kométy prišiel Petr Horálek začiatkom júla, keď sa kométa objavila na koronografe sondy SOHO. Vtedy sme už tak trochu tušili, že NEOWISE bude niečím zaujímavým. Našim cieľom bolo fotografiou pripomenúť československú astronómiu a niekdajšie objavovanie komét z tatranských pracovísk. Rozhodli sme sa teda zachytiť premeny kométy NEOWISE nad štítmi Vysokých Tatier.
Snažili sme sa ju zachytávať každý jeden deň, aby sme mali čo najviac dát. Keďže sme boli dvaja, mali sme väčšiu šancu. U nás veru nie je jasno každú noc. Takže každý deň, každý vo svojej krajine jazdil za jasnou oblohou. Mali sme rovnaké vybavenie, rovnaké nastavenia. Takto sme zbierali dáta približne po dobu jedného mesiaca. Tým, že sme dokumentovali každú noc, potrebovali sme cestovať vždy tam, kde bolo jasno, nie vždy to však vyšlo. Nakoniec sme dáta skombinovali, niečo sme použili od Petra, niečo odo mňa. Ja som bol dokonca na Kréte, kde som mal jasných 9 či 10 nocí. To bolo také záchranné koleso pre našu snímku. A tým, že v podstate kométa nepodliehala výraznej paralaxe, nebol problém ju dokumentovať z rôznych miest. Na širokouhlej fotografii sa nachádzala na úplne rovnakom mieste.
Podkladovú snímku sme sa rozhodli nasnímať tak, aby v pozadí boli spomínané masívy Vysokých Tatier. Výsledná mozaika tak mohla vzniknúť len na jednom jedinom mieste - v pohorí Kozie chrbty na mieste zvanom Kozí kameň. Bola to jediná vhodná geografická poloha. Odtiaľ sa kométa premietala ponad Vysoké Tatry presne tak, ako sme si to predstavovali.
Stálo za tým dosť prípravy, cestovanie za vhodnými podmienkami, zbieranie dát a potom náročný post-proces, ktorého sa ujal Petr. Dáta bolo logicky dosť náročné spracovať tak, aby boli fyzikálne korektné. Nakoniec sa nám podarilo zachytiť nielen dráhu kométy, teda to miesto odkiaľ presne “prelietala”, ale aj jej celkový vzhľad. Na začiatku iba prachový chvost, potom sa postupne pridal aj plynný chvost a na konci júla - začiatkom augusta to bola práve aj pekná zelená kóma okolo jadra. To bolo to, čo sme chceli zachytiť. Myšlienka teda hovorí jasne a taký je aj názov snímku - Premeny kométy NEOWISE.
Petr to spracovával priebežne, trvalo to viacero dní. Všetky prvotne spracované dáta bolo nutné zlúčiť s podkladovou fotografiou, ktorú som vyfotografoval ja. Za všetkým stálo doposiaľ asi najviac práce, ktorú som kvôli jednej výslednej fotografii vykonal.
Máš obľúbený citát na astronomickú tému?
Mne sa páči viac citátov, či už od Carla Sagana alebo od Neila deGrasse Tysona. Ja by som však rád povedal jednu svoju myšlienku.
“Ak by si každý našiel čas na to, aby sa pozeral na nočnú oblohu, na západ a východ Slnka, na Mesiac, či hoci len tak počúval šum vetra a strávil nejaký čas v prírode, tak svet by bol krajším miestom.”
Tomáš Slovinský
Možno je to otrepané a dosť možné, že to už niekto predo mnou povedal, no tento výrok sa mi naozaj osvedčil. Množstvo ľudí, ktorých nezaujímajú bežné svetské problémy - hypotéky, drahé autá, čo si obliekajú celebrity a ako sa naháňať za väčším balíkom peňazí sú väčšinou skvelí a extrémne priateľskí ľudia. To je tá vlastnosť, ktorú sme mali predtým, než nás pohltilo "čaro" civilizovaného sveta a k týmto hodnotám by sme mali opäť zhliadať. Z rôznych problémov nás nevyvedú zlaté hodinky a oblek šitý na mieru, ale pomoc, súdržnosť, pokora.
Čo ťa viac naplňa – prezentácia vesmíru malej skupine v planetáriu alebo sprostredkovanie krás hviezdnej oblohy väčšiemu počtu ľudí prostredníctvom fotografie?
Ja som samozrejme vždy radšej, keď má moja práca väčší impakt a dostane sa k čo najširšiemu okruhu ľudí. Zároveň si uvedomujem, že práca v planetáriu je skutočne veľmi dôležitá, hoci je určená len pre menšie publikum. Planetárium je zacielené na žiakov a študentov, všeobecne na mládež. Považujem to za veľmi dôležité, aby sa práve oni dozvedeli nové poznatky, aby sme im vštepili záujem o astronómiu, či o vedu ako takú. Fotografie a články skôr zaujmú dospelých. Nedovolím si jednoznačne povedať, čo je dôležitejšie. Určite ma vždy teší, keď má niečo väčší dosah. Ale obe formy popularizácie pokladám za veľmi dôležité a dúfam aj prospešné.
Ako zvykneš relaxovať, pri čom dokážeš úplne a vypnúť a zabudnúť na každodenné problémy?
Dalo by sa povedať, že moja práca je aj môj voľný čas. Som vášnivý turista, rád cestujem. Vidím prírodu, to ma veľmi baví. Tým momentálne žijem :).
