Zoznámte sa s ...

Lovec nebezpečných asteroidov z vrcholu vyhasnutej sopky

Záujem o vesmír v ňom vzbudila jediná knižka o astronómii, ktorú mali doma. Očarenie z detstva postupne silnelo a nakoniec astronómiu vyštudoval. Observatórium v Modre vymenil za Havajské ostrovy, kde z vrcholu vyhasnutej sopky pátra po nebezpečných asteroidoch. Slovenský astronóm, objaviteľ viacerých komét, ktoré žiaľ nenesú jeho meno, Peter Vereš.

Pracuješ na Astronomickom ústave University of Hawaii v Honolulu, kde sa venuješ výskumu asteroidov, čo je nepochybne práca snov mnohých astronómov. Každá cesta však má svoj začiatok. Aké bolo tvoje prvé stretnutie s astronómiou?

Nepamätám si to presne, mohol som mať asi sedem rokov. Ale spomínam si, že som bol chorý. Bola neskorá jeseň, či skorá jar, pretože bola tma a ešte nedávali večerné správy v televízii. Samozrejme, že som bol znudený, čo je pre dieťa v takom stave normálne. Otec sa pokúšal zahnať moju nudu knihami z vrchnej police našej knižnice, kde sa nachádzali objemné encyklopédie.

V ten večer som dostal do rúk knihu, ktorá pravdepodobne zmenila môj život. „Obloha na dlani“ od autorov Eduarda Pitticha a Dušana Kalmančoka bola prvou knihou o astronómii, ktorú som čítal a jediná, ktorú sme o astronómii doma mali. Hoci som v tom veku mnoho vecí z knihy nechápal, zaujala ma a začal som zisťovať, čo všetky tie neznáme slovíčka o vesmíre znamenajú.

Väčšina profesionálnych astronómov začína ako amatéri, ako to bolo u teba?

Okrem binokulára sme doma iný astronomický ďalekohľad nemali. Môj otec zostrojil jednoduchý teleskop z papierovej trubice a dioptrických šošoviek, ktorým som pozoroval Mesiac. Našťastie v Žiline, v mojom rodnom meste, bola hvezdáreň, ktorú som začal navštevovať. Tam som mal možnosť pozorovať oblohu cez väčší ďalekohľad. Postupne som si zháňal knihy o astronómii a túžil na vlastné oči vidieť všetky tie objekty, o ktorých som čítal. Často som žiadal nasmerovať ďalekohľad na cieľ, ktorý bežne návštevníkom neukazovali. Neskôr som si zohnal použitý okulár, ktorý sa hodil k 70 mm objektívu zo sovietskeho fotoaparátu. Túto skladačku som pripevnil na požičaný drevený stojan a takto trávil mnoho času pozorovaním oblohy.

Počas stredoškolského štúdia som začal vizuálne pozorovať meteory a zúčastnil som sa niekoľkých meteorických výprav. Meteory sa stali tiež témou mojej práce v SOČ, s ktorou som sa dostal až do celoštátneho finále súťaže. Odvtedy som sa zameral na blízkozemské telesá – asteroidy, kométy a medziplanetárny „odpad“, ktorý tieto objekty po sebe zanechávajú.

Mnohí z tých, čo nakoniec na profesionálnu dráhu astronóma nevykročili a uprednostnili inú kariéru, mali obavy z uplatnenia po skončení štúdia, prípadne dali prednosť finančne lepšie ohodnoteným povolaniam. Nemal si podobnú dilemu?

Kompromis medzi výškou platu a vedeckou kariérou v astronómii je evidentný a existuje aj v krajinách akými sú Spojené štáty americké. Dilema je tam vždy, a ani ja som zatiaľ nevylúčil možnosť, že kariéru vedca vymením za niečo iné. Obzvlášť v súčasnosti, keď sa súkromné spoločnosti začínajú zaoberať komerčnými letmi do vesmíru, výskumom asteroidov a ťažbou nerastných surovín z nich. Ale nikdy som neoľutoval svoje rozhodnutie pre akademickú dráhu a dokonca mi to dáva veľmi dobrú šancu získať skvelú prácu v priemysle alebo v súkromnom sektore. Na druhej strane, vedecká práca mi dáva viac voľnosti a nezávislosti a taktiež šancu podieľať sa na vzdelávaní budúcich vedcov.

Neuvažoval si o inej profesii?

Počas štúdia na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského (FMFI UK) v Bratislave som zvažoval aj prácu v iných oblastiach. Hoci astronómia bola hlavným dôvodom, prečo som sa zapísal na túto fakultu, lákali ma aj ďalšie oblasti. Uvažoval som o jadrovej fyzike, geofyzike, meteorológii a neskôr som zistil, že experimentálna fyzika a fyzika kondenzovaných látok predstavujú veľmi užitočný odbor, cez ktorý sa dá ľahko uplatniť v priemysle ako vysoko kvalifikovaný odborník. Tiež som si zvolil prednášky z ekonómie, aby som získal základy z inej oblasti a rozšíril svoje obzory. Dokonca som takmer rok pracoval pre softvérovú spoločnosť. Neskôr som dostal pracovnú ponuku pre manažéra grantových projektov, ktorú som však odmietol.

Aká bola tvoja predstava o práci astronóma v čase, keď si sa rozhodoval pre budúce povolanie?

Mal som dve odlišné predstavy o práci astronóma – prvá ako pozorovateľ: vedec, ktorý pozoruje nočnú oblohu cez ďalekohľad, analyzuje dáta, objavuje nové objekty. Druhá predstava bola o teoretickom fyzikovi, ktorý analýzou napozorovaných dát mení či zdokonaľuje existujúce teórie a hypotézy. Vždy som túžil po kombinácii pozorovania a následného vysvetlenia pozorovaného javu teóriou. A v ideálnom prípade využiť vlastné pozorovania na charakteristiku pozorovaných objektov a vytváranie nových teórií.

V skutočnosti to bolo počas môjho štúdia iné - prednášky boli zamerané na teóriu s minimom praktických pozorovaní, často zastaralé a nevenovali sa najnovším objavom. Je jasné, že pred samotným pozorovaním potrebujete získať teoretické základy, predovšetkým z vyššej matematiky, fyziky, programovania, astronómie a astrofyziky. Povedal by som, že na Slovensku je štúdium astronómie zamerané najmä na teóriu a chýba praktická astronómia.

V západných krajinách majú študenti prístup k výkonným astronomickým prístrojom a dokonca pozorujú s najväčšími ďalekohľadmi, môžu sa podielať na vedeckom výskume s kolegami a s uznávanými vedcami. Na druhej strane im však môžu chýbať vedomosti, ktoré na Slovensku získame štúdiom teórie. Preto som bol nesmierne šťastný, že som počas môjho doktorandského štúdia mohol dva roky pracovať na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu Univerzity Komenského v Modre (AGO) ako pravidelný pozorovateľ a zároveň dokončovať svoju dizertačnú prácu. Na rozdiel od väčšiny spolužiakov som takto získal cennú pozorovateľskú prax.

Foto: P. Vereš

V roku 2006 si obhájil diplomovú prácu a následne si pokračoval v doktorandskom štúdiu. Medzitým, ešte ako VŠ študent si sa zúčastnil konferencie MACE 2006 (Meeting on Asteroids and Comets in Europe) vo Viedni venovanej výskumu asteroidov a komét. Bola to tvoja prvá účasť na medzinárodnom fóre?

MACE bola relatívne malá konferencia poloprofesionálnych a profesionálnych astronómov z Európy. Bola venovaná malým telesám slnečnej sústavy. Pre mňa to bola prvá účasť na takomto podujatí a hneď som tam mal prednášku, kde som odprezentoval výsledky mojej diplomovej práce.

Bol som medzi prvými študentmi astronómie na FMFI UK, ktorý chcel ísť niekam von, robiť niečo zaujímavé, prezentovať a podobne. Dovtedy sa slovenskí študenti prakticky vôbec nevysielali na konferencie. Asi som mal šťastie na mladých kolegov, ktorí mi dovolili "vystrčiť rožky" a zapliesť sa medzi "pánov profesorov".


Čo ti účasť na konferencii dala?

Účasť na konferenciách dáva možnosť stretnúť osobne ľudí, ktorých mená poznáš z článkov, máš možnosť sa s nimi porozprávať, popýtať sa, či len počúvať ich debaty. Takéto rozhovory možno oceníš neskôr, pretože nikdy nevieš, kedy dostaneš nový nápad práve vďaka takejto diskusii. Na konferenciách často vznikajú priateľstvá, nadväzuje sa medzinárodná spolupráca, môžu takto vzniknúť zárodky budúcich spoločných projektov.

Popri výskumnej práci si sa venoval aj prekladateľskej činnosti - preložil si z angličtiny do slovenského jazyka niekoľko kníh. Ako si sa k tomu dostal?

Spýtali sa ma, či by som nemal záujem o preklad populárnej knihy pre deti. Súhlasil som. Chcel som novú skúsenosť a oceňoval som to, že knihy a texty o vede a vesmíre sú prekladané, alebo aspoň konzultované s odborníkmi. Pretože nie je podstatné, aký si dobrý prekladateľ, bez dobrej znalosti odboru mechanický preklad nemusí byť správny a výsledkom môže byť úplný nezmysel. Vôbec to nie je ľahká práca. Nestačí preložiť slovíčka, musíš vytvoriť zmysluplné vety a frázy.

      

To si vyžaduje dobré ovládanie angličtiny. K takej jazykovej zdatnosti nepostačuje zopár vyučovacích hodín v škole. Ako si sa dopracoval na takú vysokú úroveň?

Angličtinu som sa učil od 9 rokov. Avšak ako dieťa som nemal kvalitných učiteľov ani rodených Angličanov. Aj keď sme vedeli gramatiku a trocha štylistiku, nemali sme takmer žiadnu skúsenosť s konverzáciou, čítaním anglických kníh, či počúvaním rozhlasu alebo pozeraním filmov. Dnes si myslím, že všetky tieto možnosti sú k dispozícii a je oveľa ľahšie naučiť sa cudzí jazyk. Pre mňa bolo najlepšou školou čítanie vedeckých článkov v angličtine, cestovanie po svete, účasť na konferenciách, prednášanie a niekoľko mesačné (neskôr niekoľkoročné) pobyty v zahraničí.

V roku 2010 si bol v tíme, ktorý hľadal a našiel úlomky meteoritu Košice. Jedným z nálezcov si bol aj ty. Aký to bol pocit držať v ruke kúsok kameňa, ktorý donedávna krúžil vo vesmíre?

Počas výskumu na Univerzite Komenského, pri písaní diplomovky a dizertačnej práce, náš tím vyvinul celooblohovú komoru na sledovanie meteorov a následné výpočty dráh. V súčasnosti systém pozostáva z troch staníc. Navyše za predpokladu, že zostatková hmotnosť meteoroidu nie je nulová, dokáže tento systém fyzikálnymi a dráhovými charakteristikami priniesť zásadné informácie o pozorovanom telese. V posledných rokoch bolo zaznamených niekoľko pádov na Slovensku, avšak všetky boli nedostatočne hmotné, od niekoľkých gramov po stovky gramov, všetky s predpokladaným dopadom do zložitého terénu. Zorganizovali sme pátracie expedície, žiaľ neboli úspešné.

Okrem výnimočného pádu pri Košiciach, kde zostatková hmotnosť bola o rád vyššia ako sme boli zvyknutí a dopadová oblasť bola pomerne veľká, v relatívne dostupnom teréne. Bola to výborná skúsenosť a úspech, keď ja sám som našiel tri malé úlomky. S nájdenými úlomkami sme narábali veľmi opatrne, v rukaviciach, uložili ich do plastových sáčkov a uskladnili v suchom prostredí. Snažili sme sa nepoškodiť čerstvo spečený povrch fragmentov. Nálezy meteoritov krátko po páde sú veľmi zriedkavé – v čase tohto dopadu iba 14 meteoritov v histórii bolo nájdených na základe pozorovanej dráhy v atmosfére s následným výpočtom dráhy telesa. Takéto nálezy nie sú kontaminované mikroorganizmami, poškodené pozemským počasím a radiáciou a poskytujú nám vzorku pôvodného materiálu, z ktorého vznikla Slnečná sústava.

Od leta 2011 si na postdoktorandskom pobyte na Havajských ostrovoch, kde pracuješ s najmodernejšou generáciou teleskopov Pan-STARRS. Ale už v roku 2008 si tam pobudol pol roka. Ako si sa tam dostal?

Počas postgraduálneho štúdia som aktívne hľadal možnosti na získanie zahraničnej praxe a pátral po nadchádzajúcich konferenciách. To, čo bolo celkom bežné a žiaduce v západných krajinách, bolo na Slovensku novinkou – študent dostal šancu ísť na zahraničný pobyt alebo zúčastniť sa medzinárodnej konferencie len výnimočne. Bol som dostatočne aktívny a zároveň mal aj šťastie - získal som financie a zúčastnil sa niekoľkých krátkodobých pobytov na astronomických pracoviskách v Taliansku a Japonsku, a tiež som prezentoval svoje výsledky na konferenciách. V roku 2008 som získal grant zo SAIA na šesťmesačnú stáž na Astronomickom ústave University of Hawaii, USA.

Foto: P. Vereš

V tom čase tam pracovali na vývoji Pan-STARRS ďalekohľadu a keďže moja diplomová práca sa venovala návrhu jednoduchého systému na objavovanie asteroidov v blízkom okolí Zeme, práca s najväčším prehliadkovým prístrojom sveta bola výzva. Na Havaji som vytvoril simuláciu, ako by mohol Pan-STARRS objavovať impaktory a publikoval som článok, ktorý sa neskôr stal súčasťou mojej dizertačnej práce. Po získaní doktorátu na Slovensku a takmer roku pôsobenia na univerzite v Bratislave som sa rozhodol hľadať prácu v zahraničí. Práve vtedy sa objavila voľná pracovná pozícia na University of Hawaii, opäť u Pan-STARSS, v oblasti výskumu malých telies Slnečnej sústavy. Bola to perfektná zhoda ponuky a mojej predstavy – práca v rovnakom tíme, s tým istým prístrojom, s ktorým som už mal skúsenosť.

Pamätáš si na prvý pohľad na južnú oblohu?

V skutočnosti som južnú oblohu v plnej kráse doteraz nevidel. Najjužnejšie položené miesto na Zemi, na ktoré som sa dostal, sú Havajské ostrovy, ktoré sa nachádzajú len mierne pod obratníkom Raka. Odtiaľto vidieť celé súhvezdie Škorpióna, Južný kríž, či Centaurus. Prvý krát to bolo v roku 2008. Ale pamätám si na pocit, keď na pravé poludnie bolo Slnko priamo nad hlavou a pritom nikde žiadny tieň!

Čo je hlavnou náplňou tvojej súčasnej práce?

Mojou úlohou bolo zdokonaliť identifikáciu stôp, ktoré na snímkach Pan-STARRS zanechávajú blízkozemské asteroidy a vytvoriť detekčný softvér. Istý čas som sa zaoberal fotometriou pozorovaných asteroidov a komét. Medzitým som sa stal členom objaviteľského tímu asteroidov a komét. Doteraz sme objavili vyše 600 blízkozemských asteroidov, 38 komét a viac než 10 000 planétok hlavného pásu. V súčasnosti využívam fotometrické údaje z našich pozorovaní (ktoré sú najkvalitnejšie čo do presnosti zo všetkých súčasných i minulých prehliadok) na presnejšie stanovenie veľkostí známych asteroidov a ich parametra G.

    
Foto: P. Vereš                                    Foto: D. P. Finkbeiner

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Ráno zvyčajne skontrolujem čerstvé údaje z ďalekohľadu Pan-STARRS (PS1) a hľadám nové blízkozemské objekty. Proces je prevažne automatizovaný, avšak ľudská spoluúčasť je stále potrebná. Ak zistíme nového kandidáta, zasielame údaje na web stránku MPC (Minor Planet Center), kde sa potvrdzujú NEO objekty a čakáme na potvrdenie objavu z ďalších observatórií. Vďaka teleskopom CFHT (Canada-France-Hawaii Telescope) a UH2.2 (University of Hawaii 2.2-meter telescope) na Manua Kea máme aj vlastné kapacity na potvrdzovanie objavov. Ale kvôli počasiu a technickým problémom nedokážeme v každom prípade robiť následné pozorovania a sme vždy vďační za pomoc ďalších pozorovateľov. A občas sa stáva, že nové telesá sú príliš slabé a teda mimo dosahu iných teleskopov a objekty strácame.

Zvyšný pracovný čas sa stretávam s kolegami, preberáme aktuálne otázky, ktoré máme pri písaní vedeckých článkov. Keďže pracujem na jednom z najväčších astronomických ústavov sveta, vždy sú tu nejaké konferencie, prednášky a prezentácie študentov, na ktorých sa zúčastňujem. Z času na čas cestujem na konferencie, kde prezentujem výsledky svojej práce.

Hovoríš, že pozorovania vyhodnocuje softvér, ten však zrejme nezachytí všetky objekty. Počas jednej noci sa získajú tisícky CCD záberov, čo nie je možné prezrieť vizuálne. Nemohli by tu podať pomocnú ruku amatéri a hľadať objekty, ktoré automatický systém prehliadol?

Skutočne, detekčný systém Pan-STARRS chŕli milióny detekcií každú noc. Tie zahŕňajú aj falošné identifikácie ako difrakčné hroty, kozmický šum a záblesky, ktoré sa objavia našej optickej zostave s veľkým zorným poľom. Samotná kamera je zložená zo 64 x 64 CCD čipov, každá o rozmere 600 x 600 pixelov. Preto je konečný obraz zloženou mozaikou, pričom medzery medzi jednotlivými čipmi znižujú efektívnu plochu zorného poľa. Pohybujúce sa telesá sú vyhodnocované pomocou tzv. Moving Object Processing Pipeline, ktorý je veľmi efektívny pri spájaní jednotlivých pozorovaní ako aj pri identifikácii známych objektov. Kvôli veľkému počtu falošných detekcií má systém viacero kontrolných mechanizmov.

Vycvičené ľudské oko však stále dokáže identifikovať aj slabšie objekty ako počítač. Pri pozorovaní v okolí opozície počas jednej hodiny zvyčajne zachytíme do 10 000 asteroidov. Ak pozorujeme v rámci programu „Prehliadky Slnečnej sústavy“, z každých 20 políčok jedno políčko dáme k dispozícii na vizuálnu kontrolu študentom stredných škôl v rámci programu International Astronomical Search Collaboration (IASC), kde môžu hľadať asteroidy, ktoré náš softvér nenašiel. V súčasnosti napozorované nespracované dáta a ani ďalšie dátové výstupy nezverejňujeme, ale predpokladám, že v budúcnosti bude obrovský archív pozorovaní Pan-STARRS voľne prístupný na prehľadávanie.

Pracovisko máš v Honolulu, v hlavnom meste Havajských ostrovov a samotné observatórium Pan-STARRS sa nachádza na ostrove Maui, na vrchole vulkánu Haleakala. A na susednom ostrove Hawaii, na ďalšom vulkáne Manua Kea, sa nachádza hneď viacero observatórií. Sú tieto výlučne vyhradené pre vedcov, alebo sú prístupné i pre turistov?

Observatóriá na vrcholoch Maui a Hawaii sú výlučne profesionálne. Prístroje patria medzi najväčšie a najdrahšie na svete. Ich výstavbu vždy financovalo viacero inštitúcií, či štátov. Pretože pozorovacie podmienky sú tam vynikajúce a počet fotometrických nocí počas roka vysoký, počas noci nie je žiadúce, aby sa v okolí observatórií pohybovali ľudia alebo svietiace autá. Napriek tomu observatóriá na Mauna Kea je možné navštíviť vlastným terénnym autom. Každé popoludnie sa môžete pripojiť k astronómovi v základnom tábore, ktorý sprevádza návštevníkov a ukáže im zvnútra aspoň jedno observatórium. Základný tábor je na polceste k vrcholu sopky, v nadmorskej výške 2800 m a návštevníkom sa kvôli aklimatizácii odporúča ostať tam aspoň dve hodiny.

Okrem informačného centra s množstvom upomienkových predmetov, zameraných na astronómiu, sa tu každú noc stretáva niekoľko amatérskych astronómov, ktorí sledujú tmavú nočnú oblohu. Základný tábor tiež poskytuje ubytovacie kapacity pre technikov a pozorovateľov, kancelárie, jedáleň a spoločenské miestnosti. Paradoxne, voľným okom uvidí človek viac v základnom tábore ako z vrcholu Manua Kea. V nadmorskej výške nad 4000 m už ľudské oko pociťuje nedostatok kyslíka a vidí omnoho horšie.

Foto: Institute of Astronomy, University of Hawaii

Na vrchol Haleakala vedie výborná spevnená cesta a je prístupný nonstop. Ide totiž o národný park. Observatóriá tam ale nemajú žiadne centrum pre návštevníkov a kedže sa tam nachádzajú aj vojenské objekty, pohyb v okolí observatórií je monitorovaný a určite uvidíte zákazové značky.

Keďže astronómia je v USA veľmi populárna, náš inštitút má neziskovú organizáciu Priatelia IfA (Friends of the Institute for Astronomy), ktorá príspevkami sponzoruje študentov a rôzne aktivity pre verejnosť. Ako odmenu pre našich sponzorov robíme exkluzívne exkurzie na vybrané observatóriá a pozorovania nočnej oblohy. Aj to je jedna z možností, ako sa dostať a dotknúť Kecku, Subaru alebo Gemini na Mauna Kea.



V roku 2013 mal byť podľa pôvodných plánov spustený do prevádzky aj druhý teleskop PS2. Bude tomu tak a dočkáme sa vybudovania všetkých 4 teleskopov?

V polovici júla uzrel prvé svetlo aj teleskop Pan-STARRS2. Ďalekohlad je postavený a pripravený na prácu. Predpokladám, že to potrvá pol roka až rok, kým nabehne na plnú prevádzku. Dalekohľady PS1 a PS2 sú samostatné a identické teleskopy, postavené v samostatných kupolách, vedľa seba. Hoci pôvodný plán bol otestovať novú technológiu na jednom teleskope a postaviť 4 takéto prístroje na Manua Kea, ale kvôli súčasnému kráteniu rozpočtu a existujúcej konkurencii (LSST a 30m teleskop), si nemyslím, že sa štyri Pan-STARRS teleskopy na jednej montáži stanú realitou. Jedine, ak by LSST alebo 30m teleskop neboli realizované v horizonte 10 rokov.

Foto: archiv P. Vereš

Od roku 2012 je Pan-STARRS na čele rebríčka v počte objavov blízkozemských objektov. Nedávno ste objavili asteroid, ktorý znamenal míľnik v histórii NEO, planétka 2013 MZ5 je v poradí 10 000. objavený blízkozemský asteroid. Podieľal si sa na tomto objave?

Asteroid 2013 MZ5 nahlásil môj kolega Bryce Bolin. Kvôli veľkému objemu dát máme rozdelenú prácu medzi niekoľkých, ktorí ráno kontrolujú napozorované dáta. Teleso 2013 MZ5 sa ukázalo ako klasický asteroid typu Amor, nič, čo by bolo pre nás obzvlášť zaujímavé. Pohyboval sa takmer priamo zo severu na juh v relatívne nízkej deklinácii (-26 stupňov) blízko opozície. V čase objavu mal jasnosť +21 mag a bol zachytený na 4 snímkach v rozpätí jednej hodiny.



Ktorý z objavov Pan-STARRS považuješ za najzaujímavejší objekt?

Pre verejnosť bola doteraz najzaujímavejším objektom kométa C/2011 L4 Pan-STARRS, ktorá bola viditeľná voľným okom. Mohli sme mať aj kométu C/2012 S1 ISON, avšak našli sme ju neskôr na predobjavových snímkach. Z môjho pohľadu sú zaujímavé objekty tie, ktoré sa tesne približujú k Zemi, Kentaury a TNO objekty. Pátrame aj po čerstvých zrážkach medzi asteroidmi (doteraz sme žiadnu takúto udalosť nepozorovali). Okrem toho Pan-STARRS objavil množstvo hnedých trpaslíkov a pozoroval exoplanéty či gravitačné šošovky vo vzdialenom vesmíre.

Začiatkom marca, keď sa kométa C/2011 L4 Pan-STARRS prehupla na severnú oblohu, mnohí sa ju snažili pozorovať. Na južnej pologuli ste mali túto výhodu skôr, podarilo sa ti vidieť kométu na vlastné oči?

Kométu Pan-STARRS som videl na vlastné oči, keď sa stala viditeľná na večernej oblohe na Havaji. Pre verejnosť sme urobili večerné pozorovanie na pláži - prišlo takmer tisíc ľudí a kométu, krátko po západe Slnka, sme mohli vidieť aj my. Hoci bola viditeľná voľnym okom, nadšení z nej boli asi iba astronómovia. Omnoho väčšie divadlo očakávame od kométy C/2012 S1 ISON. Ale aj tak bolo zaujímavé pozorovať bez ďalekohľadu objekt, ktorý sme my, ako prví ľudia vôbec, videli viac než o rok skôr ako malú bodku s kómou na CCD snímkach.

Foto: H. Kinnerod

Vlani rozšíril zoznam objaviteľov komét zo Slovenska amatérsky astronóm Tomáš Vorobjov, máme nádej, že raz pribudne i kométa Vereš?

To nie. Pan-STARRS je obrovský projekt a preto objavový kredit získava tím, nie jednotlivec. Objavil som viacero komét, avšak všetky takto nádejné kométy sú pomenované podľa názvu projektu ako Pan-STARRS (podobne ako SOHO či Catalina). Inak počet "novoobjavených" komét, ktoré by mohli mať moje meno je 14, ďalej mám na „konte“ 94 objavených blízkozemských objektov a 4910 ďalších asteroidov.

Naša planéta je z vesmíru neustále bombardovaná. Kým tie najmenšie čiastočky nám prinášajú estetický zážitok v podobe meteorov a bolidov, väčšie telesá už môžu znamenať lokálnu ba až globálnu katastrofu. Na výskum takýchto nebezpečných objektov vznikol na Univerzite Komenského v Bratislave projekt ADAM (Automatic Detection of Asteroids and Meteorids). Zúčastnil si sa na vypracovaní projektu?

Autormi projektu sme vlastne dvaja - ja a Juraj Tóth. Pripravil som a vytvoril systém, ale nedokázal by som to bez skúseností na ozajstnom prehliadkovom ďalekohľade. Projekt je odlišný od existujúcich prehliadok – namiesto hľadania vzdialených objektov budeme pozorovať jasnejšie, ale bližšie telesá, pohybujúce sa v tesnom okolí Zeme. Nápad je pomerne starý, Juraj Tóth s ním prišiel pred 10 rokmi a ja som bol jeho prvý študent, ktorý si zvolil za tému diplomovej práce hľadanie menších blízkozemských asteroidov. V tom čase bolo známych len niekoľko objektov tejto kategórie a všetko to boli náhodné objavy. Chceli sme ich cielene vyhľadávať a určiť veľkosť ich populácie. Pôvodný nápad sme veľmi nezmenili a hoci pracujem v tej istej oblasti, viac som sa venoval výskumu meteorov pochádzajúcich z asteroidov a neskôr prehliadke Pan-STARRS.

Európska vedecká rada, v ten istý deň ako zažiaril meteorit nad Čeljabinskom, odmietla podporiť váš projekt. Aký bude ďalší osud tohto prehliadkového systému, ktorý by bol schopný zachytávať objekty unikajúce ostatným prehliadkam?

Naďalej hľadáme finančné zdroje a žiadame o granty. V porovnaní s existujúcimi prehliadkami, tento náš by bol rádovo lacnejší, ale stále by bol významný a schopný objavovať asteroidy a kométy, navyše by prinášal ďalšie cenné dáta. Len, čo sa nám podarí získať financie, začneme s realizáciou, zamestnáme ľudí, zakúpime prístroje a pripravíme samotné miesto na observatóriu AGO v Modre. Spolupracujem na podobnom projekte ATLAS, ktorý sa v súčasnosti vyvíja na astronomickom ústave Havajskej univerzity. Princíp je veľmi podobný nášmu projektu a hoci vznikol neskôr, astronómovia dokázali získať zdroje k jeho vybudovaniu oveľa rýchlejšie.

Svoju prednášku na spomínanej konferencii vo Viedni si ukončil výzvou “Nájdime ich!“. Budeme môcť niekedy tvrdiť, že sa to podarilo a že nám nehrozí žiadna zrážka s telesom, ktoré by mohlo spôsobiť globálnu katastrofu?

Pravdepodobne nikdy. Dokážeme objaviť takmer všetky asteroidy do určitého rozmeru v nejakom časovom horizonte, ale vždy zostanú objekty skryté na špeciálnych dráhach, ktoré sa objavujú veľmi ťažko. V nasledujúcom desaťročí pribudnú teleskopy na obežnej dráhe okolo Zeme, alebo na obežnej dráhe okolo Slnka (v blízkosti dráhy Venuše) pátrajúc po asteroidoch, ktoré hravo predbehnú všetky pozemské prehliadky a rozšíria databázu NEO objektov. Nebezpečenstvo však bude naďalej hroziť od dlhoperiodických komét, ktoré objavujeme len niekoľko rokov pred ich priblížením k Zemi.